Pred rokom odišla moja mama. Použitím slova odišla som sa chcela vyhnúť napísaniu slova zomrela, lebo je bolestivejšie. Ale to, že odišla, nie je úplne pravda.
Prichádza a odchádza každý deň. Vo vlnách smútku, impulzov, vĺn lásky, spomienok a v retušovaní tých obrazov, ktoré majú trhliny. Je to lipnutie na predmetoch, ktoré za stratu nemôžu, ale odchod blízkeho ich povýšil na status pokladu. Je to učenie, za ktoré človek nedostane žiadne vysvedčenie.
Učíme sa žiť s mŕtvymi. Lebo bez nich žiť aj tak nevieme.
Aj fotky majú pazúriky, ak sa na ne pozrieme vo chvíľach, keď nie sme pripravení na konfrontáciu so stratou. Občas testujeme intenzitu bolesti, ako keď si človek prstom postláča koleno po zrážke so stolom.
Hneváme sa na frázu „ostanú naveky s nami aj po smrti“ v tie dni, keď ich fyzická neprítomnosť premôže všetky metafyzické prepojenia. Chvíľkové víťazstvo hmoty nad duchom? Naozaj len chvíľkové.
Lebo potom ich cítime v našom tepe. Človek čaká na nejaké znamenie toho spojenia, že je to vzájomné, čaká zaťato, ale netuší, čo by to malo byť. Okrem toho intenzívneho pocitu.
Oblečená v čiernom
Rok chodím v čiernom. Nie som zlomený človek. Ťahalo ma to k čiernej ako skok do jazera v horúčave alebo k ohňu v zime. Neobliekala som sa pre svoje okolie. Neexistujú recepty ani pravidlá, ako sa so smútkom vyrovnať, ako ho vyjadriť, nakoľko ho skrývať.