Martina Buzinkaiová je literárna kritička. Článok publikujeme v spolupráci s Knižnou revue.
Uršuľa Kovalyk: Čisté zviera. Bratislava: Divadlo bez domova 2018
„Čítačky, besedy, literárne festivaly a iné mučenia. Moderátori, čo kladú stále tie isté otázky. Apatické pracovníčky v knižnici, mizogýnni literárni kritici a nafúkané kritičky, čo najlepšie vedia, o čom by Erna mala alebo nemala písať. Neustále spochybňovaná, príliš alebo primálo feministická, nikdy však nie akurát. ‚Na kieho boha s tým vyšla do sveta,ʻ zúri na seba a ukája sa predstavou, ako všetko, čo napísala, schováva v pivnici do škatule od televízora“ (s. 18).
Navzdory slovám rozprávačky jedného z textov knihy Čisté zviera sa autorka rozhodla s nami podeliť o pätnásť tematicky rôznorodých poviedok. Knihu vydalo občianske združenie Divadlo bez domova, v ktorom Uršuľa Kovalyk aktívne pracuje s marginalizovanými skupinami ľudí pomocou umenia.
Pre spisovateľku je typické tematizovanie konfliktu pohlaví, nadvlády patriarchátu a ťažkého údelu žien, naturalistické detaily a expresívny jazyk, čo u nej často viedlo k prevahe ideologickej stránky nad umeleckou.
Kontrastné spojenie adjektíva „čisté“ a substantíva „zviera“ vo mne vzbudilo zvedavosť, či sa aj tentoraz bude opakovať schéma „zvieracieho“, živočíšneho, prípadne zlostného a výsmešného písania, ktoré pohltí „čistotu“ a jemnosť estetického, alebo sa podarí skĺbiť obe zložky tak ako v Krasojazdkyni (2013) nominovanej na cenu Anasoft litera.
Postava neúspešnej matky
Z tematického hľadiska môžeme po prečítaní všetkých textov vymedziť tri hlavné okruhy: intímna skúsenosť žien, sociálne témy a ekologické problémy súčasného sveta.
Autorka reflektuje vnútorné konflikty žien, ktoré vyplývajú nielen z problematických, dysfunkčných medziľudských vzťahov, ale aj z povinností, pocitov menejcennosti a neschopnosti či neochoty napĺňať sociálne roly a z pochybností o vlastnej hodnote.
Pomerne frekventovanou je aj téma prežívania starnutia (ako procesu) a staroby (ako stavu), pars pro toto v texte Marhuľka sa do konfliktu dostáva mladosť a nevládnosť, zbytočnosť prostredníctvom symbolu stromu – marhule.
Hlavná postava dôchodkyňa Priska sa celý život stará o vzácnu odrodu stromu, ktorý je však už starý a vyschnutý, čo korešponduje so stavom samotnej Prisky. Bizarná a veselá dôchodkyňa sa však nevzdáva a o strom sa príkladne stará, preto sa dočká aj odmeny – množstvo zrelých plodov, ktoré nestíha spracovávať, má v sebe ukrytú zvláštnu moc: „Seniori mladli s každou zjedenou marhuľou, a čo je horšie, mali čoraz viac bláznivých nápadov“ (s. 81).
