Keď to v marci 2016 a potom počas vládnej krízy v roku 2018 vyzeralo na vážnejšiu politickú krízu až pat, kdekto prišiel s originálnou myšlienkou „úradníckej vlády“.
V preklade to malo znamenať, že vtedajší prezident Andrej Kiska obíde parlament (teda hlavne Smer), pri výbere premiéra namiesto volebných počtov zohľadní svoje preferencie.
Už vtedy sme upozorňovali, že je to veľmi nebezpečná myšlienka a jej zástancovia by si mali vyskúšať test Ivanom Gašparovičom: predstavme si, že v októbri 2011 po páde vlády Ivety Radičovej by sa Dzurinda, Sulík, Figeľ a Bugár dohodli na pokračovaní, povedzme pod vedením Ivana Mikloša.
Ibaže Gašparovič by ich 79 podpisov zahodil do koša a povedal by, že koalícia už jednu šancu dostala a rébus eurovalu by mali rozlúsknuť nepolitickí odborníci.
Na čelo odborného kabinetu by si z centrálnej banky povolal Jozefa Makúcha, financie by dostal nestraník Peter Staněk (škoda, že už by nemohol Hvezdoň Kočtúch) a zahraničie celkom nezávislý Miroslav Lajčák.
