Už sme privykli, že keď sa Andrej Danko vypraví na východ do slovanskej cudziny, musíme sa pripraviť na hanbu. Hoc má ústa plné svojstojnosti a hrdosti, v prítomnosti vládcov byzantínskeho rangu sa zmôže len na ponížené úklony a vtieranie sa do priazne spôsobom, ktorý musí byť aj Putinovi (ak ho vôbec registruje) zľahka nepríjemný.
Danko ocenil snahy európskych lídrov o dialóg s Ruskom Čítajte Lenže to, čo predviedol na čerstvých potulkách Moskvou, prerazilo dno aj jeho mizerne nízko posadených štandardov. Servilným spôsobom prejavovaná náklonnosť k ruským politikom zo sankčných zoznamov je síce nevkusná až trápna, ale veď na návštevách bývame k hostiteľom zdvorilí a nesypeme im soľ do rán. To sa sčasti dá pochopiť.
Dokonca aj reči, že Rusko „v mnohom nahrádza to, čo by mali robiť medzinárodné organizácie“ je vlastne cynická pravda. Uzurpuje si právo meniť hranice a posielať do cudziny vojská, o čom by sa vskutku malo rozhodovať na širšom fóre ako medzi Putinom a Surkovom.
