Autor je poslanec Európskeho parlamentu a podpredseda Progresívneho Slovenska
Európska únia si vyberá nové vedenie. Zo zákulisného boja národných záujmov a osobných ambícií napokon vypadol prekvapivo dobrý výsledok. Ale spôsob, akým sa k nemu dospelo, je smutnou výpoveďou o stave európskej politiky – a miesta Slovenska v nej.
Prišli, zablokovali a odišli naprázdno. Posty v Únii si rozdelil Západ Čítajte Dobré je, že do kľúčových pozícií smerujú dve mimoriadne kvalifikované ženy – Ursula von der Leyenová v prípade Európskej komisie a Christine Lagardová v prípade Európskej centrálnej banky.
Nepochybujem, že aj Joseph Borrell v role koordinátora zahraničnej politiky, aj Charles Michel ako predseda Európskej rady budú svoje funkcie vykonávať kompetentne.
Problém spočíva v tom, že nikto – a už vôbec nie európski voliči – nerozumie, prečo boli vybraní práve oni. Ursula von der Leyenová sa predtým nespomínala ako kandidátka na európsku pozíciu. Ani sa o ňu neusilovala. Nepoznáme detailne jej názory, lebo neprešla kampaňou do Európskeho parlamentu.
Jej nominácia na šéfku európskej exekutívy pôsobí skôr ako súhra náhodných okolností.
Nezrozumiteľne, čiže podľa pravidiel
V domácej politike sa koaličné vlády tiež skladajú zákulisnými dohodami. Ale voliči majú aspoň základnú predstavu, prečo sa konkrétny človek stal ministrom, lebo vidia súvis medzi svojou demokratickou voľbou a zložením vlády.
