Autorka je sociologička a riaditeľka Centra pre výskum etnicity a kultúry, je poradkyňou prezidentky pre nové menšiny.
V lete sa politické strany začínajú pripravovať na predvolebnú kampaň, ktorá sa naplno rozbehne na jeseň. Prinesie so sebou nepochybne mnoho tém, ktoré čoraz menej pripomínajú sústredený volebný program a čoraz viac len návnady na zvýšenú čítanosť, diskutovanosť a pozornosť potenciálnych voličov.
Takýmito témami sú už roky kultúrno-etické otázky alebo téma postavenia rôznych menšín.
V súčasnosti stačí politikovi povedať „budú mešity“, prípadne „idú nám sem navoziť migrantov“ a minimálne na sociálnych sieťach sa rozprúdi festival nenávisti, ktorý však má následky aj v reálnom svete.
Politickí komentátori to obvykle interpretujú tak, že politici či političky len využívajú existujúce negatívne postoje ľudí k menšinám na to, aby populisticky získavali body, čím sa snažia získať ich hlasy.
V skutočnosti však tieto postoje sami vytvárajú, upevňujú a reprodukujú.
Keď bolo v roku 2004 na Slovensku viac ako 11-tisíc utečencov, ktorí žiadali o azyl, politici sa o túto tému nezaujímali. Stovky utečencov v utečeneckom tábore v Gabčíkove žili s miestnymi obyvateľmi dlhodobo, dokonca spolu hrávali futbal.
