Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Umieral dva týždne. Mal 53 rokov. Držala som mu palce ako keby sme sa kamarátili od detstva. Asi preto, že sa mi páčil jeho detsky naivný pohľad, britký intelekt a vľúdny tón, keď mi hovoril: „Ak sa raz dáš na politiku, je to do konca života.“
Vtedy som už nežila v Rusku. Nesmela som. Z bezpečnej vzdialenosti som sledovala, čo mu urobili, a hovorila som si, že vyhostenie nie je to najhoršie, čo sa mi mohlo stať.
Prípad investigatívneho novinára a v 90. rokoch aj poslanca Štátnej dumy za liberálne hnutie Jabloko, Jurija Ščekočichina, bol už skoro zabudnutý.
Vraždu nedokázali, aj keď motív bol – Ščekočichin ležal v mnohých vysoko postavených žalúdkoch. Vyšetrovanie sa však skončilo s tým, že sa nič mimoriadne nestalo.
Po šestnástich rokoch sa však stalo niečo, čo smrť výnimočného muža vrátilo do hry. Útok záhadným jedom na Sergeja Skripaľa. Ale to by sme predbiehali.
Počiatočná nevoľnosť
Bolo horúce leto 2003 a Jurij Ščekočichin bol v ruskej Riazani po informácie o policajtoch, ktorí na zákazku politikov stíhali nepohodlné osoby.
Keď volal do redakcie Novoj Gazety svojmu šéfredaktorovi Dmitrijovi Muratovovi, zmienil sa, že mu nie je najlepšie. Zvyšovala sa mu teplota a lúpala sa mu koža. Muratov mu poradil, nech sa vráti do Moskvy.
Jurij to urobil, ale nie hneď. V Moskve ho prijali do Ústrednej klinickej nemocnice – „Kremľovky“. Lekári vraj robili, čo mohli. Uviedli ho do umelého spánku, snažili sa udržať funkciu pľúc a obličiek. Neúspešne.
Bola to drastická smrť. Počas dvoch týždňov sa príjemný muž s detským výrazom tváre zmenil na vyschnutého starca so zufalým pohľadom plným bolesti. Koža mu v kusoch odpadávala, vlasy vypadali. Lekári si šepkali, že to môže byť len otrava.
