Autor je teológ a spisovateľ
Z dramatickej skúsenosti druhej svetovej vojny sa západoeurópske štáty poučili a vytvorili najskôr ekonomický a neskôr politický blok. Európska únia má preto navždy pri svojom zrode poznámku o tom, že najlepším spôsobom ako udržať mier a prosperitu je kompromis.
Kdekto nás už poúčal o európskej byrokracii, no ešte stále platí, že Európania budú radšej z daní platiť úradníkov ako vojakov.
Stredná Európa sa k bloku pridala po páde komunizmu a zdalo sa, že prinesie ostatným Európanom druhý historický dych, skúsenosť s občianskou vojnou, ktorú režimy sovietskeho typu viedli proti vlastným občanom.
Očakávania boli veľké, pochopili ich vtedy Mitterrand, Kohl, Thatcherová, všetci dúfali v nejaký silný politický impulz z našich krajín, niečo, čo by naplnilo európsky projekt novým obsahom.
Bolo to logické, rozpad sovietskeho impéria umožnil Európanom spojiť sa prvýkrát v dejinách ako rovní s rovnými a národy devastované pravicovými a ľavicovými diktatúrami prestali pracovať proti sebe, ale spolu.
Poučení z Mečiara
Zdalo sa, že Európa dokáže ešte raz ukázať svoje schopnosti byť politickou a ekonomickou avantgardou.
V4 v nej mala solídne zastúpenie, a aj keď nás od západnej Európy delili rozdielnosti životnej úrovne, stali sme sa právoplatnými Európanmi, ľuďmi s právami, možnosťou cestovať a bojovať za zlepšenie sociálneho postavenie najslabších.
Stredná Európa sa vďaka integrácii premenila z literárnej fikcie Kunderu a Magrisa na viac-menej výkonnú politickú silu so 70 miliónmi obyvateľov, s podobnými túžbami a plánmi.
Istým spôsobom tak naša integrácia definitívne potvrdila porážku Habsburgovcov, fašizmu a komunizmu a zavŕšila emancipačné snahy, a to spôsobom, že pre mnohé iné skupiny, Baskov, Severných Írov sme sa dokonca stali príkladom toho, ako civilizovane sa dá ukončiť spor.
