Autorka je lekárka a spisovateľka
Prečo by sme mali poďakovať šoférovi MHD, že nás doviezol do cieľa, keď je za to platený a nám sa za našu prácu nik nepoďakuje? (Hoci tá teta pred nami – ale zrejme len z neistoty, čo sa patrí a čo nie, a aby nebola za nevychovanú – poďakovala).
Asi také posolstvo odovzdávala svojmu synovi matka z autobusovej príhody, ktorú som si prečítala u blogerky Ľubice Noščákovej.
Téma vďačnosti u mňa posledné dni veľmi osobne rezonuje a tak som začala premýšľať nad tým, za čo všetko by sme ešte nemali byť vďační.
Čo všetko považujeme pri svojich nárokoch na život a ľudí za svoje nespochybniteľné právo, za ktorého naplnenie netreba ďakovať.
Napríklad tá mama a jej syn. Jej starostlivosť nie je platená, je jej povinnosťou – znamená to teda, že by jej syn nemal byť vďačný? Že by sa nemal za všeličo poďakovať – a nielen preto, že sa to patrí? Je to, čo robíme v rodine navzájom pre seba až také automatické?
A čo všetko pokrýva náš plat – nakoľko sa máme emocionálne angažovať, aby sme si ho zaslúžili a za čo si v žiadnom prípade nezaslúžime vďačnosť?
