ol odvolať. Premiér Dzurinda totiž nevidel „dôvody,“ pre ktoré by mal ministerku odvolať, spojil ich iba s ústavnou právomocou predsedu vlády. Hoci nikto nespochybnil, že výlučne premiér má kompetencie na podávanie návrhu na vymenovanie i odvolanie člena vlády. Rovnako, ako po novele ústavy je už prezident povinný návrh premiéra akceptovať, a nemôže ho odmietnuť. Iba pribrzdiť, pretože nemá stanovený žiadny termín.
Ústava však určuje aj iné záležitosti, ako iba právomoci premiéra. Napríklad tzv. parlamentný systém vlády - voliči vo voľbách do parlamentu volia politické strany a vládnuť začne tá, ktorá má v parlamente najmenej 76 poslancov. Ak takýto počet poslancov strana nezíska, hľadajú sa v parlamente spojenci, ktorí vytvorenie vlády dokážu zabezpečiť. Pravidlá hry a rozdelenie takto získanej moci potom upravuje koaličná dohoda.
Vláda je politickým orgánom. Za svoju činnosť zodpovedá parlamentu, nie naopak. Každý člen vlády prestane byť členom vlády, keď sa na tom dohodne najmenej 76 poslancov. Poslanci sú volení priamo voličmi - členov vlády vymenúva prezident a parlament potvrdzuje ich vymenovanie vyslovením dôvery. Preto aj premiér sa musí neustále uchádzať o podporu týchto poslancov. Ak zistí, že ju má, nemusí sa obávať ani vymeniť člena vlády - kauza Hamžík - ani porušenia dohôd - kauzy Macejko, či Pittner. V prvom prípade SOP nepodporila svojho predsedu, v druhom by odchod KDH z koalície neznamenal stratu väčšiny v parlamente.
