Autor je prekladateľ a publicista
Z histórie futbalového násilia
V roku 1905 sa pred súd za výtržnosti postavilo niekoľko fanúšikov anglického futbalového klubu Preston North End. Povedané inak, pobili sa. Bola medzi nimi aj 75-ročná dáma, ktorá podľa súdu vyčíňala v podnapitom stave.
Neviem, čo a o čom to vypovedá, najneskôr v 80. rokoch minulého storočia však bolo jasné, že s násilím na futbalových štadiónoch treba niečo robiť. Aj tak ale musel prísť rok 1985 a tragédia na bruselskom štadióne Heysel, aby sa niečo aj naozaj urobilo.
Vo finále Európskeho pohára majstrov — dnešnej Ligy majstrov — vtedy proti sebe nastúpili Juventus Turín a FC Liverpool. Štadión bol v katastrofálnom stave, mnohí fanúšikovia sa dostali do sektorov, v ktorých nemali čo hľadať; zlyhaniami organizátorov by sme sa mohli zaoberať donekonečna, ale obmedzme sa na podstatné.
Pred zápasom anglickí fanúšikovia vybehli na talianskych; medzi tými bolo mnoho Talianov žijúcich v Belgicku, ktorí sa aj s rodinami proste len prišli pozrieť na zápas. Tí sa dali na útek. Nastala panika a tlačenica, zrútil sa múr dezolátneho štadióna.
Ešte pred zápasom zahynulo 39 ľudí a viac ako šesťsto utrpelo zranenia.
Prvý krok. A chyba
Opäť bolo treba niečo robiť. Anglické kluby vylúčili z európskych súťaží a začali sa tvrdé opatrenia. Fanúšikovia už neboli umiestňovaní len na konkrétne tribúny a do sektorov, ale v rámci jednotlivých sektorov vznikli na anglických štadiónoch ohrady.
Je to správne slovo — každý malý sektor oddeľovala od toho vedľajšieho (a od ihriska) vysoká a pevná mreža. Navrchu bývala ešte aj zahnutá dovnútra, aby sa nedalo preliezť na ihrisko. Fanúšikovia tak boli ako v ZOO — iba z opačnej strany —, ale čo s nimi, keď sa nevedia správať.
Až kým v roku 1989 neprišiel zápas na štadióne Hillsborough v Sheffielde. Práve priaznivci Liverpoolu mali na ňom vyhradenú tribúnu; kombinácia chýb usporiadateľov a polície však spôsobila, že sa ich príliš mnoho dostalo na jednu časť tribúny a tam do spomínaných ohrád.
