Autorka je redaktorkou českého Denníka N
Uniesli ju, keď sa vracala domov. Čo s ňou robili potom, nie je pre slabšie povahy. Stačí napísať, že ju zabili. Presne pred desiatimi rokmi.
Ženu, ktorá sa zvyčajne na Kaukaze teší mimoriadnej úcte a zaútočiť na ňu znamená vyvolať hnev celého rodu. Krvná pomsta je potom nemilosrdná.
Natália Estemirová bola Čečenka len napoly. Narodila sa na Urale čečenskému otcovi Husajnovi Estemirovi a ruskej matke. To však nie je podstatné. Podstatný je jej príbeh.
Natália patrí k ľuďom, ktorých som osobne poznala a ktorí už nežijú, pretože sa snažili, aby iní žili dlhšie a lepšie. V dni, na ktoré pripadajú výročia ich smrti, si s ruskými priateľmi napíšeme pár slov.
Že je nekonečne nespravodlivé, že práve oni skončili s guľkou v hrudi a iný sa natriasa a posmieva všetkým, čo sa snažia zistiť, kto im to urobil.
Naučiť sa spomínať
Natáliu Estemirovú, šéfku čečenskej filiálky ľudskoprávnej organizácie Memorial, zavraždili 15. júla 2009. Dodnes nie je jasné, kto jej strelil niekoľkokrát do hlavy a do hrude. Prípad odložili.
Nechcem opisovať, čo všetko sa už o jej smrti zistilo a prečo ju museli umlčať. Čoraz viac premýšľam, čo prežívala a prežíva jej dcéra.
Čo prežívajú deti vojnových spravodajcov, aktivistov, disidentov, skrátka tých, čo sú neustále v ohrození a pre boj za ľudské práva nemajú na rodinu čas.
Natáliina dcéra Lana má dvadsaťpäť rokov. Žije vo Veľkej Británii a píše o mame knihu. V angličtine. A prvýkrát televízii Nastajaščije vremja rozpráva:
„Je veľmi ťažké na to spomínať. Žili sme v niekoľkoposchodovom dome. Keď som spala, mamu uniesli. Okná sme mali na druhú stranu, takže som nepočula, ako kričala.“
