Článok pokračuje pod video reklamou
Autor je manažérom natívnej inzercie vo vydavateľstve Petit Press.
Bolo asi trištvrte na šesť. Z Bratislavy prišiel vlak, ľudia v húfoch vystúpili, presne tak, ako je to v Pezinku zvykom. Mala na pleciach batoh, cez rameno kapsu a v ruke si niesla kolobežku. Vychádzala akurát z podchodu, keď zrazu zastala na poslednom schode.
Zacítila silné pnutie, kŕč, pošmykla sa a spadla dozadu. Prepadla sa asi o desať schodov.
Súvisiaci článok Poznáte spúšťače epileptického záchvatu? Čítajte Takto si predstavujem, že sa to stalo. Nebola tam panika, iba obyčajná zvedavosť. Dievča ležalo krížom cez schody, ľudia ju obchádzali a šli si za svojím, akoby nič.
Boli sme šiesti, ktorí sme pri nej zostali. Dvaja mladí muži, jeden z nich už volal záchranke, keď som tam prišiel. Druhý sa ju snažil nejak chytiť, dať do stabilizovanej polohy alebo niečo. Jedno dievča stálo opodiaľ a sledovalo situáciu a dve ženy.
Prvá pomáhala tomu mužovi dostať ju na rovnú plošinu uprostred schodov. Druhá, ako jediná ovládala prvú pomoc. Teda, prvú pomoc som "poznal" aj ja, veď som si robil vodičák, ale pamätal som si iba žalostne málo. A k tomu málu som si pamätal rozhovor s Dobiášom na Denníku N, kde hovoril o tom, že zapadnutý jazyk je mýtus. S pani sme odhovorili všetkých, aby dievčaťu ktokoľvek strkal prsty do úst.
Jeden z mužov duchaprítomne chytil dievčaťu hlavu, keď sa prvý raz začala triasť - inak by si ju obúchala o betón. Jedna z žien zatiaľ v kapsičke našla doklady. Zistila, že dievča je ročník '89 a je ZŤP. Dokonca malo vypísané lieky, ktoré berie, zrejme kvôli epilepsii. Pravdepodobne sa jej toto nestalo prvý raz.
Záchranke trvalo zhruba desať minút, kým prišla, prizerajúci sa dav nepomáhal. Záchranári boli dvaja. Nevedeli sme, čo máme robiť. Máme odísť a nechať im súkromie? Alebo čakať a len sa pozerať? Alebo čo vlastne? Nikto vám nepovie, čo je správne a čo nie je.
Nakoniec padlo rozhodnutie, že dievča prevezú vrtuľníkom. Spoločne sme ju naložili na nosidlá a odniesli do sanitky.
Na celej skúsenosti je asi najhorší ten pocit, že som nevedel, čo mám vlastne urobiť a čo povedať ostatným. Bol som prítomný rukami, zdvihol som, podržal som. Nebol som prítomný hlavou - lebo okrem "treba zavolať záchranku", "dajme ju do stabilizovanej polohy" a "nebojte sa, jazyk jej nezapadne" som netušil, čo vlastne spraviť.
V takýchto situáciách človek zistí, čo všetko nevie. Kedy bude potrebovať kurz prvej pomoci, kedy bude musieť zachraňovať zdravie alebo život. Ak preto máte možnosť, takýto kurz absolvujte.
Naozaj dávajte pozor, nie len tak, akoby. Lebo sa ulejete zo školy alebo z práce. A keď už pomôcť nedokážete, prosím, neprekážajte ostatným. Keď ľudia trpia, nie je to divadlo, cirkus ani reality šou.
Ani epizóda pre správy vo večernej televízii.
