Autorka je režisérka
Stála som s veľkým tehotenským bruchom nad úbohým konárikom trčiacim zo zeme. Chcela som strom. Taký, ktorý bude tieniť malú terasu a lavičku, bude šušťať listami a keď k nemu ráno ešte v nočnej košeli bosá pristúpim, budem si môcť odtrhnúť práve dozretú marhuľu a zahryznúť sa do nej.
Ako v rajskej záhrade. V rajskej záhrade na kraji Bratislavy – na tom najmenej romantickom kraji. Lebo Slovnaft, aj legendárny feťácky Pentagon čo by kameňom dohodil.
Nezbláznila som sa. Len som mala víziu. O kúsku raja, ktorý môže byť kdekoľvek, ak sa dosť sústredíme.
Namiesto vysnívaného stromu však zatiaľ trčalo zo zeme len slabučké a tenučké čosi, ktorému aj lepenkový lístoček s nápisom Marhuľa maďarská spôsoboval krivenie na jednu stranu.
Odšklbla som etiketu a smutná zašla do domu zväčšovať objem a zmenšovať fantazírovanie.
Liga proti zaváraniu
O rok som stála s bábätkom v náručí a dívala sa na konárik, ktorý sa nebojácne na troch miestach rozdvojoval, tenké paprčky mu viali vo vetre ako antény. Ešte stále to nepripomínalo strom, ale už to aspoň vykazovalo známky húževnatosti.
U susedov za plotom čosi sadili dvaja záhradníci. Spýtala som sa ich, čo s tými anténami na mojej marhuli.
„V jednej tretine ich odštiknite a hotovo,“ poradili mi cez plot a keďže som chronicky nevyspatá s dojčaťom v náručí nevyzerala ani chápavo, ani akcieschopne, tak prišli a odštikli. To bolo pred štyrmi rokmi.
Pred rokom mi moja marhuľa dala sedem plodov. Rozdelila som ich medzi čo najviac ľudí, aby som – tak ako ma učila babička – magicky zabezpečila plodnosť stromu. Môj otec sedel na lavičke a inštruoval môjho muža, kde treba zastrihnúť, aby bola ďalší rok dobrá úroda.
Aj sa ma vtedy tí dvaja neveriacky pýtali, či chcem robiť kompóty a džemy.
„Ja?“ začudovala som sa. „Ja nezaváram.“
„Viem,“ povedal otec. „Ale ľudia sa menia.“
„Existujú pevné body, od ktorých môžeš odvodiť vesmír,“ vyhlásila som. „Zjeme ich priamo zo stromu. A zo zvyšku urobím koláč.“
V šestnástich som totiž založila Ligu proti zaváraniu, lebo ma nekonečne otravovali monumentálne rodinné zaváračky, prevláčanie hrncov, hádky nad zložením nálevu a nekonečné hodiny pchania uhoriek, hrušiek, jabĺk, moruší a čerešní do pohárov.
Dlhé roky som bola neochvejná, takže som vždy dokázala odmietnuť debničku krvopotne nazbieraného ovocia určeného na konzerváciu alebo to nanútené ovocie rozdať susedom.
A tohto roku som... ako to povedať? Jednoducho som na chvíľku poľavila v ostražitosti a zrazu som zistila, že stojím pri sporáku, miešam obrovský hrniec marhuľového džemu a spievam si. A som šťastná.
Môj strom má štyri metre. Zarodil bohato a veľkoryso. Tieni. Šumí. A ja vyrábam džem. Konzervované slnko. Deti behajú okolo a majú oranžové fúzy. Radosť žiť.
Ku koreňom a k hodnotám
Je to zvláštne, ale ešte pred desiatimi rokmi sa mi nestalo, aby mi právnička dávala ochutnať vlastnoručne vyrobené ovocné kože, prekladateľka básnila o doma namletej múke a protokolistka ma ponúkla svojím čatní, za aké by sa nemusel hanbiť ani Máhatmá Gándhí.
“Čo je už ekologickejšie, lacnejšie a krajšie než zasadiť strom, starať sa oň, dívať sa, ako rastie a obrať jeho plody?
„
Nemyslím, že je to len vekom, kedy sa po rokoch protestu, vzdoru a nasledovania vlastnej generačnej cesty zrazu prirodzene vraciame k tomu, čo sú tradičné hodnoty a rodinné rituály.