Autor je ekonóm, pôsobí v Prognostickom ústave SAV a je poradcom premiéra Petra Pellegriniho.
Každý rok sa na Slovensku opakuje skupinový rituálny tanec: handrkovanie o výške minimálne mzdy. Odborári oznámia nutnosť vysokého rastu. Zamestnávatelia kontrujú, že rast miezd je neprijateľný a pochová ekonomiku. Sociálni partneri sa spravidla nedohodnú.
V poslednej chvíli zasiahne vláda a nejakým tajomným koeficientom určí rast minimálnej mzdy.
Aby bolo jasné: mzda musí byť zdrojom príjmu a nie chudoby. Ešte pred piatimi rokmi činila minimálna mzda 352 eur v hrubom.
Po zaplatení daní a odvodov, a odrátaní nákladov na dochádzku do zamestnania, sa rozdiel medzi príjmom z práce a príjmom zo sociálnych dávok mohol úplne zotrieť.
Minimálna mzda má motivovať ľudí, aby pracovali, a nie, aby sedeli doma na dávkach. Preto je dobré, že minimálna mzda narástla a rozdiel medzi príjmom z práce a dávok je čoraz väčší.
Čo nie je dobré, to je mechanizmus výpočtu zvyšovania minimálnej mzdy. Zákon 663/2007 o minimálnej mzde košato vymenúva parametre, ktoré prichádzajú úvahy pri jej zvyšovaní.
Vraj sa vezme do úvahy vývoj spotrebiteľských cien, zamestnanosti, rast priemerných miezd, životného minima, ba dokonca i vývoj produktivity práce.
V skutočnosti však zákon nič nehovorí o tom, ako sa tieto parametre prepočítajú. Záväzne sa stanovuje len jeden ukazovateľ: minimálna mzda musí zohľadniť tempo rastu priemerných miezd. Zvyšok je o bulharských konštantách.
Ponáhľajme sa pomaly
Čo by pri výpočte rastu minimálnej mzdy malo byť ešte zohľadnené? Ekonómom najviac chýba zohľadnenie rastu produktivity práce.
