Autor je teológ a spisovateľ
Žiadna apokalyptická sekta nedala svetu toľko hudby, ako karibský kult rastafari a žiaden z hudobných prúdov černošskej kultúry sa tak vytrvalo nedrží svojich základných posolstiev ako reggae, rocksteady a dancehall.
A to aj napriek tomu, že londýnsky básnik a toaster Linton Kwesi Johnson vyčítal Robertovi Nestovi Marleymu dohodu s vydavateľstvom Island Records. Johnson v roku 1975 pre časopis Race Today napísal, že zakladateľ domu Chris Blackwell bol zodpovedný za komodifikáciu Marleyho revolučného ducha a zneužíval obraz rastafari a jeho radikálnych koreňov.
Chris Blackwell, dnes úspešný producent hudby a jamajského rumu, bol podľa Johnsona „potomkom majiteľov otrokov a pokračoval v tradícii svojich bielych predchodcov“.
Viac ako magio a bacardi
Na pochopenie toho, čo sa dnes deje v Afrike, ale aj v bývalých West Indies, nestačí počúvať pár rytmov, ktoré sa v našom prostredí stali hudobnou kulisou k magio plážam a bacardi večierkom.
Reggae sa stalo v minulom roku súčasťou svetového kultúrneho dedičstva. Zhodou okolností vyšlo v rovnakom období niekoľko zásadných prác, ktoré objasňujú duchovné prostredie a tradície, z ktorých táto hudba vznikla.
“Židovská kultúra sa stala motorom kozmopolitnej spoločnosti, skladajúcej sa z prenasledovaných a šikanovaných.
„
Príbeh Roberta Marleyho, Petra Tosha a ďalších sa však nezačal spoluprácou s Chrisom Blackwellom. Parížska filharmónia zorganizovala pred dvoma rokmi monumentálnu výstavu o dejinách a vzniku kultúry soundsystému.
Najnovší kulturologický výskum ukazuje, že karibská hudba má aj iný, liturgický rozmer, ktorý sa dodnes prejavuje v tvorbe Toots and the Maytals a predovšetkým v poézii londýnskeho básnika Lyntona Kwesi Johnsona, vynálezcu dread poetry. David Austin, autor umeleckej biografie básnika Johnsona, navyše zbúral vo svojej knihe niekoľko povrchných predstáv festivalového folklóru o hnutí rastafari.
