
V racionálnej spoločnosti by sme sa takými vecami nezoberali. Na spochybňovanie klimatickej krízy by sme sa pozerali s pohŕdaním a v tomto okamihu by sme už len riešili, či a ako sa nám podarí odvrátiť katastrofu, do ktorej sa rútime. Prípadne, aká veľká tá katastrofa bude.
Nemuseli by sme vytvárať falošný dojem, že toto je téma na diskusiu, kde je štipka odbornej pochybnosti. Problém, pri ktorom sme sa ani nezhodli, či ho naozaj máme – akoby existovalo viac strán sporu. Nemuseli by sme predstierať korektnosť pri počúvaní bláznov, ktorí šíria zjavné bludy a ešte sa cítia ako bojovníci proti systému.
Mohli by sme sa venovať užitočnejším otázkam: akej časti luxusu sme ochotní sa vzdať a koľko (a či vôbec) z ľudských správ pri pokuse o jeho zachovanie obetovať? Či už nebolo dosť zbytočného filozofovania a či nie je čas siahnuť po geoinžinierskych nástrojoch. Či a aké zaviesť kompenzácie, či nepokutovať a neodmeňovať, či nespraviť trestný čin z plytvania zdrojmi zeme?
Či povoliť autá, či neobmedziť lety lietadlami... či mať deti?