Slováci, východniari zvlášť, sú na perspektívu prepúšťania v košických železiarňach azda až prehnane citliví.

Dôvodom zrejme bude, že si spomíname na sklonok dvadsiateho storočia, keď bola hrozba krachu VSŽ azda najväčším hospodárskym strašidlom na Slovensku.
Odvtedy preto problémy železiarní inštinktívne vnímame ako predzvesť kolapsu celej slovenskej ekonomiky a cítime nutkanie ich zachraňovať, čo politici robia veľmi radi. Lenže situácia je dnes úplne iná a na takúto zvláštnu zhovievavosť nie je dôvod.
Niežeby sme si priali skon košického umenia tavby, zlievania a valcovania za studena, ale slovami klasika už môžeme s relatívnym pokojom povedať, nech odpadne, čo je slabé, kolísavé a oporunistické a nech zostane, čo je pevné a charakterné.