Nechajme bokom vieru, každý má právo na vlastný vzťah k otázkam nadprirodzena.
Na druhej strane je však cirkev - spoločenská inštitúcia s nespochybniteľnými a dôležitými funkciami v jednotlivých historických obdobiach. Ale k tomu, aby napĺňala tieto funkcie, mala by sa vyvíjať v čase.

Odkaz, ktorý slovenskej katolíckej cirkvi vyslali vlastní veriaci, je pre klérus nelichotivý.
Bolo by jednoduché sa zadrapnúť do jednotlivých zistení či už o vnútornej diskusii, alebo vnímaní byrokracie aj pri takých osobných a intímnych veciach, ako je spoveď.
Podstata však teraz leží skôr v tom, ako na tento signál od vlastných zareaguje samotná cirkev. Lebo v čase, keď sa k nej hlási stále menej ľudí a väčšina z veriacich tvrdí, že nenachádza v kostoloch a farách útočisko, nemali by si pohlavári v habitoch zatvárať pred touto kritikou oči.
Veriaci sú živá masa a cirkev, ak má jej spoločenské opodstatnenie pretrvať do budúcnosti, si musí k nim nájsť cestu.
Lebo viera u väčšiny pretrvá, ale hluchá, uzavretá a neslobodná cirkev pre ňu už nebude nijako potrebná.