Opäť je tu ten čas, keď je reč o „východoeurópskych protestoch“. Analytici cyklicky píšu o vlne demonštrácií, ktorá sa ženie postsocialistickými krajinami.
A bude týchto článkov mapujúcich pohyby davov na východ od Viedne už len viac. Pretože je tridsať rokov od revolučného 1989., čo sa priam ponúka na vytváranie bystrých paralel a odpočtov úspechov.
Ak by sme sa chceli uraziť, povieme, že nám západní pozorovatelia – a spoluobčania – stále nepripisujú vlastnosti jednotlivca.
Vždy sme akýsi kolektív – raz postsocialistické krajiny, potom nové členské štáty, baltické alebo balkánske, prípadne Visegrád či západný Balkán pre regionálnych fajnšmekrov.
To asi, aby pozorovatelia nemuseli priznať, že v tých štátikoch s ich kapricmi má západná verejnosť trochu bordel. Alebo skôr turecký bazár.
A tak preferujú analýzu trendov pred straníckou či zosobnenou politikou. Čo vo výsledku trochu pripomína pozorovanie prírody či predpoveď počasia – rastie populizmus, klesá nacionalizmus, šíri sa xenofóbia alebo občianska spoločnosť silnie.
