Elena Lacková v roku 1997 s vnučkou Alenkou. FOTO - ČTK
Situácia v súčasnej slovenskej próze do istej miery pripomína štyridsiate roky. Vtedy v literatúre dominovala lyrizovaná próza, ktorá sa vyznačovala prešperkovaným výrazom a odohrávala sa v neurčitých "anjelských krajinách" ďaleko od pomerov doby. Domnievam sa, že "anjelské krajiny" sa do našej literatúry v modifikovanej podobe vrátili zas a mne to akosi nie je po vôli.
Slovenský spisovateľ sa dnes nevznáša v metafyzických výškach, ale zaoberá sa štúdiom svojho vnútra a od knihy ku knihe zušľachťovaniu svojho jazyka. Hovorí sa tomu "vlastná poetika". S ňou sa hrajú do úmoru: Macsovszky, Horváth, Balla, Rankov, Krištúfek, Taragel, Olos, Klimáček, Vadas, Beňová, Kompaníková a iní. Hra sa odohráva v nešpecifikovanej "zemi-nezemi", prostredníctvom ktorej opisuje zvláštnosti "svojho sveta". Či už do toho "svojho sveta", ako sa zdá, niekoho priláka, už nie je podstatné, hlavné je, že mu písanie prináša potešenie. My čitatelia sa smieme prizerať.
