 Miro Čársky (1975) vyštudoval Vysokú školu múzických umení. Žije v Bratislave a v Oblazoch. V roku 1992 mu vyšla kniha poviedok 1872 km od mora. |
Stopujeme prácu starých majstrov a zisťujeme, že vôbec nebola taká presná a dokonalá, ako si väčšina ľudí rada myslí. Jej dokonalosť bola skôr v krivosti alebo v cite pre krivosť. Staré ozdoby boli väčšinou symetrické, no keď sa im lepšie prizriete, vidno, že každá strana vyzerá trochu inak. To je to čaro ručnej práce. Alebo tesárske ozdoby na trámoch. Dnes ich robíme tiež ručne, ale dlátom a pomerne presne. Starí majstri sa párkrát zahnali sekerou a ozdoba bola. Bola aká bola. Hoci robili veľmi nepresne a narýchlo, veľmi sa mi páči, že si našli čas aj na takéto ozdoby. Je to akoby svedectvo o ich poetickej, básnickej duši, ktorej nestačí spraviť vec, len aby bola funkčná, ale musí byť aj pekná.
Nedávno som strávil celý deň vysekávaním ozdobného zníženia prahu, ktoré sme odkukali z drevenice v Ľubietovej. Čistý gotický tvar v ľudovej architektúre, veľmi pekný. Neviem, ako dlho by sa s tým hral starý majster. Možno by sa na to vykašľal a radšej nechal obyvateľov domu prekračovať vysoký prah a trieskať si hlavu o zárubňu.
Podobne sme sa hrali so štyrmi koňmi na kresanie trámov. Je v nich totiž šikmé zapílenie a rybinový čap v dvoch smeroch a to všetko treba vymerať na guľatine. Ohromne zložitý inžiniersky problém. To je tiež otázka: čo treba vymerať a čo sa dá urobiť iba citom. Kone rozhodne pôsobia na prvý pohľad veľmi jednoducho a zdá sa, že by ich mohol robiť hocijaký učeň a ucho. Klasická historka o staviteľovi kostolných krovov, čo je vôbec najzložitejšia tesárska konštrukcia, hovorí, že sa podpisoval troma krížikmi. Niekto k tomu dodal: "Orol nepotrebuje vypočítať dráhu letu, on ju jednoducho vie."
Takisto nie je to isté trám opílený na gátri a ručne okresaný. Hoci dnes sa tvárime, aké je kresanie umenie, kedysi kresal kadekto a ešte určite aj tupou sekerou a tomu zodpovedala aj geometrická presnosť a povrch kresaného trámu. A predsa to bolo dobré. Aj v Adamovi Šangalovi je historka, ako niekto kresal na dvore so svojím bratom a dnu vbehol pánsky pes a vrhol sa mu na dieťa a on, ako držal v ruke topor, tak sa zahnal. A Adam Šangala je zo 17. storočia. Podobne je to s kovaniami a pántmi, ani jeden nie je rovnaký, no všetky majú svoj pôvabný tvar. Našli sme dokonca jeden starý pánt urobený z pílového listu a tak sme ho bez váhania použili na jeho pôvodné miesto. Aj Kvačianci hovoria: "Čo je krivé, to je štýlové." Presnosť je prirodzená strojom, nie ľuďom. Takisto nie je dobré, keď sa všetko vyhladí a vyšmirgľuje a vybrúsi. Oveľa lepšie je vidieť stopu po sekere a dláte, na nich môže byť napr. vidno, či majster robil rozhodnými a veľkými rozmachmi, alebo opatrne odsekával po kúskoch.
Osobne je mi oveľa bližšia prostota ľudovej architektúry ako zhýralá prezdobenosť oficiálnych smerov ako baroko, gotika, rokoko alebo secesia. Tam už zdobenie vysoko prekračuje funkčnosť, detail zatieňuje rozvrhnutie celku. Preto napríklad nemám rád Paríž, je to samá pompéznosť, samé predvádzanie. Samé nepotrebné veci. A zápach morálneho úpadku a pýchy všade naokolo. Skrátka: "Svět je prohnilý a spěje ke skáze." Odkedy vlastne?
Biblia hovorí: "Dvoje si žiadam od teba, neodriekni mi toho prv ako zomriem: márnosť a lživé slovo vzdiaľ odo mňa, chudoby ani bohatstva mi nedaj, živ ma pokrmom podľa mojej potreby, aby som sa nenasýtil a nepovedal: Kto je Hospodin? Alebo aby som neschudobnel a neukradol a nesiahol na meno svojho Boha."
