Alexandra Senfft, Bolestivé mlčanie, preložila Zuzana Demjánová, Premedia 2019
Vraj visel na šibenici deväť minút. S pôsobením a následným trestom pre Hannsa Elarda Ludina, Hitlerovho vyslanca na Slovensku, sa jeho rodina vyrovnáva desaťročia.
Autorka Bolestivého mlčania je Ludinova vnučka. Nemôže ísť na hrob svojho deda, aby naň položila kvet. Ludin sa stal rodinným tieňom a traumou.
Nejde o prvý pokus vyrovnať sa so zraňujúcou minulosťou. Jeden z Ludinových synov, Malte, už v roku 2005 v spolupráci s nemeckou režisérkou českého pôvodu Ivou Švarcovou natočil film Dve alebo tri veci, ktoré o ňom viem. Dokument je nekompromisnou sondou do mentality Nemcov, ktorí sa po vojne museli vyrovnať so zbabranou minulosťou.
Kniha Alexandry Senfftovej je v tom najlepšom význame viac ženská. Sústreďuje sa na vzťahy a emócie. Autorka je však pripravená aj na racionálnejšie analýzy, sama sa angažovala v reflexii palestínsko-izraelského konfliktu (bola hovorkyňou Úradu OSN pre palestínskych utečencov).
Senfftová je príslušníčkou ďalšej generácie, a tak starého otca nepoznala. Konfrontuje sa s ním celý život v osude svojej matky. Rozprávanie sa začína jej smrťou. Zdevastovaná alkoholizmom spadla do vane napustenej horúcou vodou a zomrela bez toho, aby stihla definitívne zlomiť bolestivé mlčanie.
Matka Erika (Eri) je v príbehu centrálnou postavou. Žila v časoch, keď súbežne s ňou aj mnohí iní Nemci hľadali (alebo blokovali) cestu k pochopeniu toho, čo sa stalo.
"Babka vychovala svojich šesť detí vo viere v dobrého národného socialistu, naučila ich vnímať len jeho dobré stránky – a dobrý človek nemôže páchať zločiny." Napriek tejto výchove je autorke jasné, že aj spoza písacieho stola páchal zločin a niesol politicko-diplomatickú zodpovednosť za smrť približne sedemdesiatich tisícok slovenských Židov.
Chce sprostredkovať svojim deťom vlastný pohľad neovplyvnený rodinným diktátom. Bez toho, aby sa postavila čelom k tomu, čo ju spája s minulosťou, to nie je možné.
Chata v Tatrách
Začalo sa to čakaním na rozsudok pre Ludina. Vo februári 1947 dostali príbuzní na statku v južnom Nemecku poštu z Bratislavy. Najstaršia dcéra Eri otcovi rýchlo odpisuje: "Všetci sme zdraví a je tu aj pekne." Dcéra akoby sa naučila od otca diplomatický štýl. Povojnový nedostatok bol predsa len radikálne iný ako luxusné a štýlové roky počas Ludinovho pôsobenia v Bratislave.
