Autorka je bývalá herečka, diplomatka a predsedníčku najstaršieho slovenského ženského spolku Živena.
Bežná ľudská pamäť obsiahne nanajvýš storočie. Pamätáme si rozprávanie starých rodičov, ako vyvádzali, keď boli malí, alebo mená politikov, ktorí ovplyvnili príliš negatívne život našej rodiny v 20. storočí.
Ale predstaviť si živo ľudí spred 150 rokov, ako sa stretli na Memorandovom námestí v Martine, ako plánovali, čo ďalej urobiť, aby uchránili národné povedomie po porážke povstania v roku 1849 a po dualizácii monarchie v roku 1967, je vlastne nemožné.
Už nikto nepociťuje smútok nad ťažkými a zhusta zmarenými osudmi národovcov, keď sa prechádzame zvedavo martinským cintorínom. Ich kosti dávno spráchniveli a ich sny a plány nemajú s našimi dnešnými veľa spoločné.
Toto som napísala v úvode do výnimočnej knihy historičiek a historikov Slovenskej akadémie vied o spolku slovenských žien Živena, ktorá v tomto roku slávi 150 rokov od svojho založenia v roku 1869.
Naozaj nemáme so Šoltésovou, Vansovou, Podjavorinskou, Pivkovou, Paulínym-Tóthom nič spoločné? Sme o tom presvedčení alebo sme len leniví zoznámiť sa s nimi bližšie?
Pred 150 rokmi sa začal príbeh ženskej emancipácie na Slovensku Čítajte S ich spôsobom myslenia, riešenia spoločenských problémov, ktorých bolo aj vtedy neúrekom, s ich angažovanosťou v prospech prežitia Slovákov ako kultúrneho európskeho národa?
Nechceme vedieť, ako začali uvažovať o vytváraní ženskej inteligencie medzi svojimi sestrami a manželkami, ktoré boli dovtedy zavreté doma a považované za vhodné len na varenie a rodenie detí?
Nezaujíma nás to aj preto, aby sme s každou novou generáciou mohli vyhlasovať, že všetci pred nami boli príliš hlúpi a nespôsobilí vyriešiť inteligentne čokoľvek, že to všetko čakalo len na nás, ktorí konečne všetko na Slovensku dáme do poriadku?
Odvrávali baťkovi Vajanskému
Ale zoznámenie sa s živeniarkami je nadmieru zaujímavé.
Každá z nich je súčasťou príbehu slovenskej inteligencie, silných rodov, ktoré ovplyvňovali po dvesto rokov atmosféru v spoločnosti.
Príkladom je aj Viliam Paulíny-Tóth, ktorý už vtedy dôsledne presadzoval v patriarchálnom martinskom prostredí okrem tradičnej úlohy ženy a manželky ako strážkyne rodinného kozuba aj úlohu šíriteľky vzdelanosti a spoločenského napredovania, bez ktorých nie je možné zachrániť národ.
Jeho na svoju dobu veľmi moderné názory na postavenie ženy v spoločnosti si môžeme prečítať v korešpondencii s Marínou Hodžovou, vzdelanou dcérou Michala Miloslava Hodžu.
