Autor je analytikom think-tanku STRATPOL - Inštitút strategických politík.
Populizmus je neoddeliteľnou súčasťou demokracie. Voličov, ktorí sa rozhodujú na základe dlhodobého sledovania politiky, racionálnej úvahy a trpezlivého štúdia volebných programov, totiž nie je väčšina, nie je ich ani veľa a vlastne je ich asi dosť málo.
Politikov, ktorí nikdy nevyriekli jednoduchý páčivý slogan, nenavrhovali páčivé (ne)riešenie či sa aspoň nepokúsili zviezť na aktuálnej vlne verejnej mienky, nájdeme ešte menej.
Pokým sa budú politici a strany uchádzať o voličské hlasy vo voľbách, bude k demokracii proste patriť aj populizmus.
Na populizme je praktické hlavne to, že ho možno ideologicky zafarbiť a namiešať podľa potreby. Nový stožiar pred Národnou radou, vianočný príspevok či výzva okamžitého zatvorenia hraníc názorne v praxi ukazujú, že populizmus nie je ničím výsostne národniarskym, ľavicovým či pravicovým.
Vzostup antisystémových nálad v spoločnosti prišiel ruka v ruke so vzostupom nacionálneho populizmu, založeného na presadzovaní národnej identity a tzv. tradičných hodnôt.
To v kontexte rôznych krajín znamená rôzne veci, avšak tvrdé postoje proti prisťahovalectvu, kritika globalizmu, liberalizmu a elít sú viac než typickými spoločnými prvkami.
Nacionálny populizmus má tvár Donalda Trumpa, Marine Le Penovej, Viktora Orbána, Mattea Salviniho a mnohých ďalších.
Náš domáci slovenský nacionálny populizmus vyzerá ako Štefan Harabin či Ľuboš Blaha (inak reprezentant špeciálnej národno-boľševickej vetvy). Čoraz častejšie tak vystupuje Boris Kollár a keď už sa sám nedávno pripomenul, čestné miesto v panteóne patrí samozrejme Vladimírovi Mečiarovi.
Nacionálny populizmus dnes možno považovať za hlavný prúd antisystému. Na jeho okrajoch nájdeme rôzne extrémne pravicové i ľavicové hnutia a skupiny.
Poučná je tu politická kariéra Mariana Kotlebu a jeho spolupútnikov. Tí sa od čias fakľových pochodov v uniformách cez jednu zrušenú politickú stranu „scivilizovali“ dostatočne na to, aby prenikli do akceptovaného a pre voliča omnoho prijateľnejšieho nacionálneho populizmu.
“Musí to byť autentické ako v prípade výmeny medzi Eduardom Kukanom a Ľubošom Blahom, nie umelé ako rezne u Šefčovičovcov.
„
Názor, či ide o taktické mimikry, alebo autentické vymäknutie, nech učiní čitateľ sám. Faktom ostáva, že s 12-percentnou voličskou podporou nie sú žiadnym okrajom, ale jedným z najvýznamnejších subjektov slovenskej antisystémovej scény a vedúcou politickou silou nacionálneho populizmu.
V momente, keď sa za týmto populizmom skrývajú antidemokratické, autoritatívne, otvorene xenofóbne a rasistické tendencie, treba spozornieť. Toto sú jedovaté zuby, ktoré môžu nacionálnemu populizmu narásť a ktoré predstavujú v spojení s populistickou dynamikou skutočné riziko.
Položme si preto otázku, ako možno nacionálny populizmus zbaviť jedu.