Autorka je herečka a kabaretiérka
Pani Helenku som spoznala minulý rok. Má tak okolo sedemdesiatky a veľmi prudké pohyby. Hneď pri zoznámení ma tak srdečne vymágala, že som sa nezmohla na slovo. Schmatne ťa za ruku, strhne k sebe, poriadne ťa poplieska po čerstvo spálenom chrbte alebo ťa pekne pofacká – a to všetko sú prejavy lásky.
Bývame v jej starej vile so záhradkou, len pár metrov od mora, v malebnej dedinke na Thassose. Táto drobná energická pekná pani Grékyňa s plavými vlasmi a modrými očami si pred pár rokmi zamilovala môjho veľkého tmavého chlapca, keď sa raz u nej pristavil a zisťoval, či prenajíma izby. „Bola to láska na prvý pohľad! Taký je chutný!“opakuje aj teraz pri stole v reštaurácii na móle, a pritom mu naťahuje líca ako malému chlapcovi. „So cute! So cute!“
Po večeri sme sa išli prejsť a natrafili sme na Helenku a jej manžela Andrého. Už dlho sme sa chystali posedieť si s nimi a teraz nás to k nim spontánne zaviedlo. Ako obyčajne sme na úvod dostali zopár srdečných po papuli od Helenky a pozvanie k stolu od Andrého.
André je vysoký štíhly jemný Francúz v okuliaroch, za ktorými sa skrývajú šibalské oči. Na Helenke sa ohromne zabáva a len krčí plecami: „Greek character! Grécky temperament!“
“Nikdy sme o Slovensku nič nepočuli. Nič o ňom nevieme. Tak asi tam je všetko okej, všetko funguje, nie?
„
Môj chlapec rýchlo pre všetkých objednal karafu Tsipoura, zázračného gréckeho destilátu vyrobeného zo sedemnástich bylín, do istého momentu dokonca s liečivými účinkami, potom už len halucinogénnymi. A reč nestála. Porozprávali nám, ako sa Francúz a Grékyňa stretli pred štyridsiatimi šiestimi rokmi v Nemecku, ako dnes žijú v Paríži a päť mesiacov v roku trávia v Grécku. Ich deti žijú vo Francúzku a v Bulharsku. A my sme prví Slováci, ktorých stretli.
Bratislava ist kalt
K nášmu stolu smeruje nejaký starší zavalitý plešatý pánko s rozopnutou košeľou, zlatou retiazkou a malou trblietavou náušnicou v uchu. Vôbec nás neprekvapilo, keď povedal: „Guten Abend.“ André s Helenkou ho veselo prizvali k stolu a plynulo sme všetci prešli do nemčiny. Teda viac-menej. S anglickými, francúzskymi, gréckymi a slovenskými odbočkami.
Nemec z Kolína sa volá Ervín a neprišiel sám. Prišli s ním tri mačky. Myslela som, že boli pouličné ako všade v Grécku. Nie. Boli Ervínove. Jedna bola dokonca slepá, tú mal tuším najradšej. Asi preto, že ho najviac potrebovala, a to zase potreboval on, aby ho niekto potreboval.
