Keď som mal asi dvadsaťpäť rokov, bol som libertarián. Tak trochu. Asi. Ak by ste sa ma opýtali, pravdepodobne by som vám povedal práve toto. Čo je horšie, možno som bol tak trochu libertarián ešte aj o niečo neskôr, keď sa to už patrí o niečo menej.
Ako vravím, bol som asi tak trochu libertarián. Píšem to práve takto, lebo som presne nevedel, čo to znamená a vlastne to bolo aj dobre. V skutočnosti som mal žiadnu alebo len chabú predstavu o tom, čo to znamená, ale to, čo som nevedel, znelo dobre.
Myslel som si, že každému sa stačí len snažiť, a ak sa snaží, šťastie ho neminie? Áno. Paradoxne, sám som sa vtedy až tak nesnažil. Myslel som si, že štát nás otravuje? Áno. Otravovalo ma vtedy mnoho vecí. Myslel som si, že akékoľvek dane sú vysoké? Celkom určite. Taká bola doba.
Rozmýšľal som nad generačnou chudobou a vylúčenými komunitami? Napadlo mi, že existuje čosi ako spoločnosť a veci, ktoré nás držia pokope? Chápal som, odkiaľ pochádza mestská doprava a cesty a osvetlenie? Naozaj by sa mi páčil život vo svete, v ktorom väčší pes víťazí nad menším?
Nie, len som nad tým nerozmýšľal. Nemal som takpovediac čas.
Moje hriechy
A dalo by sa pokračovať: po páde Radičovej vlády som napísal článok o tom, prečo treba podporovať SaS (presne tak sa volal), ba som ich dokonca aj volil. Mojím dedičným hriechom je to, že som v posledných parlamentných voľbách volil Most a ešte sa za to aj nehanbím.
Nepíšem to, aby som si túto voľbu ospravedlnil, len som presvedčený, že voľba Mosta bola úplne normálna. Išlo totiž o jednoduchú otázku priorít: kampani dominovali utečenci a ja som si vybral jedinú stranu, ktorá v tejto téme aspoň mlčala. Tak ako mnohí iní, aj ja som volil podľa utečencov. Nežiadam, aby ste sa stotožnili, ale aby ste to uznali.
