Autor je teológ a spisovateľ
V najnovšom filme Ari Astera Midsommar (Slnovrat) prichádza skupina amerických študentov antropológie na pozvanie svojho švédskeho spolužiaka na sever krajiny, aby sa zúčastnila rodinného obradu vítania slnovratu.
Slávnosť trvá deväť dní a keďže je Midsommar - podobne ako predchádzajúci Asterov filmy Hereditary - horor, nekonečné večery na severe Švédska sa postupne menia z bukolického pohanstva na obetnú drámu.
Midsommar však nie je zaujímavý iba svetlom, ktoré pripomína najlepšie z filmov Terrenca Malicka, ale predovšetkým zobrazením anxiogenického (úzkosť vzbudzujúceho - pozn.red.) vzťahu ľudí k prírode, k rituálom a k problematickým pokusom žiť v harmónii s údajne láskavou divočinou.
Jedna z postáv filmu, ktorá, bez toho, aby sme spoilovali (prezrádzali dej - pozn.red.), skončí tak, ako skončí každý príliš zvedavý antropológ v kontakte s uzatvorenou komunitou. V prvý večer pred uložením sa v bývalej stodole pripomínajúcu Walhallu povie, že príroda vie, ako udržiavať harmóniu.
Podobnou myšlienkou sa nedávno zaoberal aj film The Witch Roberta Eggersa, ktorý si svojím príbehom zbožných kolonistov v Novom Anglicku v XVII. storočí zaslúžil cenu za najlepšiu réžiu na festivale v Sundance.
Tieto filmy, spolu s Asterovou Hereditary, spája nový spôsob chápania prírody a našej predstavy o jej láskavosti. V mnohých ohľadoch nadväzujú na tvorbu waleského prozaika Arthura Machena zo začiatku minulého storočia.
Jeho príroda je nositeľom hriechu a rozvratu a rozumieť jej možno iba vtedy, ak sa oddáte jej pôsobeniu.
Prazákladný vzťah k prírode
Midsommar veľmi presne zachytil premenu náboženského spoločenstva na súčasť prírody, no zároveň ukazuje hlbokú morálnu dilemu, ktoré takéto rozhodnutie, či už z tradície, alebo z novonadobudnutého presvedčenia predstavuje.
Hereditary, The Witch, Midsommar sú filmy, ktoré sa ponad nudné klišé hororu snažia nanovo preskúmať úzkosť a hrôzu z prírody.
