Udalosť týždňa
Hongkong.
Zrejme najmasovejšie demonštrácie v histórii demokracie dávno prerástli význam tzv. extradičného zákona, ktorý bol iniciačným momentom povstania. Keby ho procesie státisícov (jeden deň dokonca 2 milióny) nezmietli, Hongkong by musel vydávať podozrivých z trestnej činnosti do pevninskej Číny.
Dlhočizný geopolitický záber protestov vyplýva z veľkej globálnej reklamy pre tzv. čínsky model, keď svet na vlastné oči vidí, ako občania ekonomicky azda najvyspelejšej enklávy zemegule odmietajú Čínu do tej miery, že nasadzujú svoje slobody, zdravie, ba aj životy na každodenných manifestáciách.
Náznaky, že Peking sa chystá uchýliť k prostriedkom (použitiu) štátneho násilia, aby revolúciu potlačil, pritom vôbec nemusia viesť k nastoleniu „poriadku“. Rozstrieľať tankami státisíce či dokonca milióny v uliciach je totiž nemožné, Hongkong nie je veru žiadny Tien-an-men.
Je celkom možné, že na plytčinu povedú aj návrhy akýchsi zmierovacích rokovaní priamo z Pekingu, či od figúrok v miestnej správe. Mohutná radikalizácia protestov – napr. obsadenie letiska, atď. – napovedá, že minimálny cieľ (aspoň časti demonštrujúcich) nie je nič menšie než úplná nezávislosť a demokratický (liberálny) kapitalizmus tu a teraz.
