Autorka je režisérka
„O mne a o mojej rodine treba písať! Všetko vám porozprávam! Tam sú vzory pre dnešnú mládež, nie tie somariny, ktoré sa dnes mladým ukazujú. Treba o skutočných hodnotách robiť príbehy!
Tuto si sadnite a ja vám poviem, ako to treba. Teda ako, to vám nepoviem, to sám musíte vedieť, ale ja vám poviem, čo máte písať a vy to napíšete a to ešte len bude úspech! Si kúpite za to nový dom!“
Pred pár rokmi som bola súčasťou kultúrnej delegácie do spriatelenej krajiny. Ja som prišla s filmom, niekto dovliekol hudobný nástroj, ďalší zas reprezentoval priateľstvo našich národov ako prekladateľ, najviac rozruchu však vyvolával Spisovateľ.
Kým mu len dávali podpisovať knižky a prehodili pár vrúcnych slov, bolo to ešte celkom príjemné. Peklo začalo, keď sa ho krajania snažili odtiahnuť nabok a porozprávať mu obsah jeho budúceho románu, ktorý mal byť, samozrejme, o nich.
Najneodbytnejší bol chlapík z nášho zastupiteľského úradu, na ktorého neplatili žiadne jemné náznaky, že to by už možno aj stačilo. No nestačilo. Jemu nie. Takže som sa nad chladnúcou kávou dívala do čoraz strnulejšej tváre Spisovateľa a bola spolu s ním nútená počúvať skazky o skutočnej mužnosti:
„Chápete, začať tá vaša kniha musí tým, ako sa zídu chlapi nášho rodu. Každý rok sa zídeme. Na chalupe, v lone prírody, odkiaľ je náš starý otec. Ženy varia a obsluhujú. Deti musia dať pokoj. A my chlapi máme taký dlhý stôl na dvore a tam preberáme problémy, tam debatujeme. Popijeme, najeme sa a zase popijeme. A keď si nejaký chlapec chce prisadnúť, tak nemôže. Až keď má osemnásť. Skôr nie. Skôr sa s ním ani nie je o čom baviť. Zasrani sú zasrani a chlapi sú chlapi.“
Približne vtedy, keď Chlap Nášho Rodu začal objasňovať, ako si vedia u nich v rodine urobiť poriadok s tými, ktorí by proti tradícii chceli rebelovať, sa Spisovateľ zdvihol, zamrmlal niečo o náhlej nevoľnosti a opustil scénu.
Otcovizeň a darovaný nožík
Šla som za ním v obave o jeho zdravie. Našla som ho ako sa zotavuje v neďalekej kaviarni nad espressom a koňakom.
„Je to idiot,“ povedal Spisovateľ na margo Chlapa Nášho Rodu. „Aj celá tá jeho tradícia mužnosti. Zadubenci slovenskí! Čo keby im tie ženy pri stole povedali tiež niečo zaujímavé? Alebo čo keď ten chlapec, ktorého nepustia k slovu a k stolu skôr než má osemnásť, zomrie v sedemnástich, ako sa to stalo synovi môjho kamaráta? Načo mu bude tradícia? Prečo nestavajú na skutočných hodnotách, ale na vyprázdnenej forme?“
