Z pozície, v ktorej sa nachádzame – vidíme kontúry spravodlivosti –, sa zdajú veci nedávne ešte absurdnejšie.

Pamätáme si totiž časy, keď sa súdna obsielka nedala doručiť vtedajšiemu premiérovi napriek tomu, že celý národ vedel, kde býva. Keď sa „najlepší minister vnútra“ samovyšetroval na detektore lži a zo súdneho spisu na tlačovke vyberal blúzku zbitej Malinovej.
Všetko stačilo obrátiť na politiku a veci zvykli dopadnúť tak, ako chcela vládna strana či najsilnejšia koaličná strana.
Ocitli sme sa na okraji éry, keď sa tento systém vzájomných prepojení z hrmotom rozpadá. Ficove tlačovky už neukončujú debatu a s jeho oficiálnym výkladom už nesúhlasia ani jeho „podriadení“.
Tí podriadení, ktorí začínajú hovoriť, akoby neboli jeho podriadenými.