krčiť plecami a odkazovať na Prahu.
Európa s rozpakmi pristupovala k novému štátu s najväčším podielom menšín spomedzi všetkých susedných krajín, ktorého vzniku predchádzala nie najlepšia povesť. Preto sa Národná rada SR poponáhľala rozptýliť jej obavy Vyhlásením k parlamentom a národom sveta z 3. decembra 1992, teda ešte pred osamostatnením. Sľubuje v ňom, že "Slovenská republika bude rešpektovať práva a plniť záväzky týkajúce sa národnostných menšín a etnických skupín v súlade s normami medzinárodného práva, medzinárodnými štandardmi, ako aj záväzkami prijatými na pôde KBSE." A v Uznesení k prijatiu SR do Rady Európy sľubuje aj menovite, že "pri zabezpečovaní ochrany práv národnostných menšín bude vychádzať z princípov obsiahnutých v Odporúčaní č. 1201 (1993) Parlamentného zhromaždenia Rady Európy". Spravodajkyňa Tarja Halonenová (terajšia fínska prezidentka) vo svojej správe k prijímaniu SR do Rady Európy (jún 1993) zvlášť vyzdvihla problém slovensko-maďarských vzťahov, často ústiaci do napätia a konfliktových situácií; podľa nej "ich hlavnou príčinou bol nedostatok vzájomnej dôvery... Lepší dialóg je žiaduci." K rovnakému záveru vtedy dospel aj ďalší spravodajca, Walter Schwimmer.
Pripomínam tieto historické skutočnosti preto, aby sme nezabúdali, k čomu sme sa zaviazali; a aby sme si uvedomili, že nedostatok vzájomnej dôvery v našich vzťahoch je starý a známy problém. Ak pretrváva v rovnakej intenzite až doteraz, ba dokonca s občasnou eskaláciou, znamená to, že pri odstraňovaní tohto nedostatku sme dosiaľ príliš nepostúpili.
Vzájomná nedôvera medzi národmi je prevažne historického pôvodu, tkvie v spoločných dejinách. Na jej odstraňovanie je potrebná ochota na dialóg, ktorého hlavným cieľom nie je z oboch strán zdôvodňovať a ospravedlňovať to, čo sa stalo, lebo takýto prístup by dialóg zablokoval. V dialógu národov je oveľa potrebnejšie priznať si z každej strany svoje historické zlyhania či skrivodlivosti voči "tým druhým" a prípadne sa im za ne aj ospravedlniť. Iná cesta k obnoveniu či nastoleniu dôvery asi nevedie, napriek tomu však ochotu na takýto dialóg u nás doteraz nebadať. Dokonca na žiadny dialóg, ako dal nedávno ostentatívne najavo náš premiér.
Veľkou príležitosťou k takémuto nástupu na vyrovnanie sa s minulými krivdami bola už slovensko-maďarská zmluva z roku 1995, ktorá v článku 1 priamo sľubuje, že "zmluvné strany budú rozvíjať svoje vzťahy v duchu dobrého susedstva, dôvery a priateľskej spolupráce a budú viesť dialóg vo všetkých oblastiach spoločného záujmu". Okrem tejto proklamácie však v zmluve nenájdeme ani len riadok o zbližovacích krokoch, ktoré by k plneniu tohto sľubu mali viesť. Mečiarova garnitúra (za Maďarov nehovorím) tak mohla pohodlne zostať len pri prázdnych sľuboch a jeho nástupcovia už neobnovili ani tie sľuby.
