Britská politika je pre nadšencov ústavného práva fascinujúca. Je zdrojom nekonečných diskusií a debát o tom, ktorá zložka moci môže niečo urobiť.

Británia totiž nemá písanú ústavu a jednoznačne sa nedá povedať nič až dovtedy, kým to konkrétne zložka moci neurobí. Potom sa to nejako utrasie a vznikne precedens, ktorý sa bude používať do budúcnosti.
Nesmierne flexibilná forma vládnutia, ktorá sa vie prispôsobovať konkrétnym okolnostiam.
V týchto dňoch si ju nesmierne flexibilne vysvetľuje aj vláda Borisa Johnsona, ktorá ju prispôsobuje okolnostiam britského odchodu z Európskej únie.
Zvyky spred 800 rokov
Johnson už požiadal kráľovnú, aby jeho vládny program predniesla v polovici októbra (jednou z krás britského systému je, že program nepredstavuje premiér, ale monarcha, ktorému ten program môže teoreticky byť neskutočne odporný), dovtedy sa zastaví parlamentný život.
Znamená to, že vláda je ochotná pre svoju verziu brexitu obetovať všetky doterajšie precedensy. Lebo niečo ako ústava napriek vyššie spomenutému v Británii existuje.