Autor je doktorand na Hongkonskej univerzite a výskumník Stredoeurópskeho inštitútu ázijských štúdií.
Eskalácia protestov v uplynulých dvanástich týždňoch zmenila Hongkong na nepoznanie. Tradičné zábery mrakodrapov vystriedali fotoreportáže z pouličných bojov desaťtisícov ľudí, ktorí hádžu Molotovove koktaily na policajné stanice, obliehajú letisko či stavajú barikády.
Proti nim sú nasadené tisícky policajtov, ktorí mlátia okoloidúcich obuškami, strieľajú gumové projektily do hláv demonštrantov a zamorujú celé štvrte slzotvorným plynom.
Čo bolo ešte pred troma mesiacmi nemysliteľné a šokujúce, je dnes vnímané ako bežná udalosť. Ako sa podarilo zo dňa na deň premeniť do seba zahľadené biznisové centrum na takmer vojnovú zónu?
Prehistória protestov
Protivládne protesty sa stali miestnym folklórom hneď po prechode mesta pod čínsku správu v roku 1997.
Posledný britský guvernér Chris Patten v polovici deväťdesiatych rokov napriek nevôli čínskej vlády výrazne demokratizoval miestnu samosprávu. Číňania veľkú časť týchto opatrení odstránili hneď po prevzatí vlády nad mestom. A tak ostalo pochodovanie v uliciach jediným spôsobom, ako dať najavo nespokojnosť s vládnou politikou.
Ako slovenské médiá uverejnili čínsku propagandu Čítajte Vláda si mohla dovoliť protesty - konané vždy prvého júla na výročie prechodu pod čínsku správu – ignorovať, kým sa na nich zúčastňovali len tisícky ľudí.
Zásadná zmena však nastala v roku 2003, keď do ulíc vyšlo pol milióna ľudí – každý desiaty obyvateľ mesta – protestovať proti pripravovanému zákonu o protištátnej činnosti, ktorý by mohol znamenať koniec slobody slova. Vláda sa zľakla a zákon pozastavila. Nepopulárny predseda vlády Tung Chee-hwa nasledujúci rok odstúpil zo svojej pozície.
Úspech ulice sa opakoval v roku 2012, keď začali proti chystanej reforme osnov na základných a stredných školách protestovať študenti. Vtedy čerstvo zvolený správca mesta Leung Chun-ying ustúpil a stiahol smernice, ktoré by nútili učiteľov prednášať žiakom napríklad o tom, ako sa komunistická strana nezištne obetuje pre národ.
Hoci nasledujúce dva masívne protesty – dáždniková revolúcia z roku 2014 a takzvaná revolúcia rybích guliek z roku 2016 – nedosiahli žiadny okamžitý úspech porovnateľný s predošlými protestmi, obe hnutia boli katalyzátormi štrukturálnych zmien, ktorých vyvrcholenie môžeme pozorovať v dnešných protestoch.
Zabudnite na kompromisy
I keď bolo primárnou požiadavkou dáždnikového hnutia zavedenie všeobecného volebného práva - čo pekinská vláda vetovala pár týždňov pred vypuknutím nepokojov -, samotná existencia hnutia bola prejavom rozkolu v demokratickom tábore.
