Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Keď raz do obce Lazisko na úpätí Nízkych Tatier prišiel Václav Havel za Květou Fialovou, vzala ho na vyhliadku a hovorí: „Videl si niečo také krásne? Pozri sa na tú nádheru okolo. Povedz, kde by si bol teraz radšej, v Paríži alebo tu u nás?“
„V Paríži, Květa. V Paríži.“
Preto ho vraj Květa Fialová milovala. Že dokázal hovoriť pravdu aj vo chvíli, keď sa to nehodilo. Odvtedy sa tomu miestu pri Lazisku hovorí Parížska lúčka.
Je to jedna z príhod, ktoré českému hercovi Josefovi Kubáníkovi rozprávala Květa Fialová. Bolo to zvláštne priateľstvo.
Intímne, ale pritom priezračné a nesexuálne. Puto muža so ženou, ktorá sa narodila o päťdesiat rokov skôr ako on.
Nie je to pre každého
Je to trochu šok. Dočítate pomerne hrubú knižku a poviete si: „Chcel som toto vedieť? Nie je to trochu moc?“
Posledný denník Květy Fialovej, spísaný jej posledným životným druhom Josefom Kubáníkom (on sám označuje v rozhovore pre SME tento vzťah za „čisté, rýdze priateľstvo“), nie je knihou spomienok. Je to niečo viac – azda pokus o akési posolstvo o začiatku a konci veľkého človeka aj veľkého vzťahu k nemu.
Květa si písala denník od šestnástich rokov. Raz „Pepíčkovi“ ukázala police plné malých kníh. Čítal si v nich a začal sa pýtať. Vďaka tomu mohol vzniknúť Posledný denník slovensko-českej umelkyne. Je drsný, úprimný, chvíľami až nepríjemne odhaľujúci súkromie, myšlienky i city.
Nechcete vedieť, aké to je byť starý, dementný, trápny? Ako sa zo slávnej ženy stane bezmocná zmätená pacientka s Alzheimerovou chorobou, ktorá si chvíľami uvedomuje, že nastáva posledná fáza života a že už nič nemôže zvrátiť? Tak to radšej nečítajte.
Nedovolil som jej všetko
Hovorilo sa o nich mnohé – od údajne zvráteného vzťahu starnúcej nymfomanky s milovníkom extravagancie, provinčným komediantom až po fámy o značnom bohatstve Květy a mladíkovi, čo čaká na dedičstvo.
Nič z toho nebola pravda. Realita je banálnejšia, než by si milovník bulváru prial: Kubáník a Fialová sa mali radi, spájala ich zásadná náklonnosť.
