To sa nikdy nemôže stať. Nemysliteľné. Čo len si pripustiť tú možnosť, nedajbože, sa ju snažiť ospravedlniť – nedokonalosťou mozgu, pamäti, povinnosťami, nezvykom – znamená zlyhanie. A odsúdenie.
Nemôže sa to stať, no stáva sa to. A aj zriedkavo v tomto prípade znamená strašne veľa.
Zabudnuté a na smrť prehriate deti v autách sú stále realitou. Nemôžu byť len sezónnym rozruchom, hoci diskusiu u nás rozprúdia najmä v lete a v čase, keď sa nešťastie/incident/nehoda/zločin – vyberte si, čo zapadá do vášho mentálneho nastavenia – udejú niekde nablízku.
Pozrime sa na automobilky
O vine a treste pre blízkeho, ktorý sa dopustil fatálnej chyby, sa povedalo a napísalo dosť. Internet znesie a klinických psychológov z Harvardu by sme mohli vyvážať. O zodpovednosti tých, ktorí by zlyhaniu mohli zabrániť prevenciou, sa hovorilo menej.
Americký Kongres rieši otázku, či prikázať automobilkám v USA, aby do áut museli zabudovať systém, ktorý by upozornil aspoň na to, že šofér otvoril pred jazdou zadné dvere.