Autorka je lekárka a spisovateľka
Chodia vždy spolu. Predpísať lieky alebo vyriešiť aktuálnu boľačku. Oslovujú sa krstnými menami, no stále si vykajú. Potom idú do mesta, k jednej či druhej na obed, do kostola. Vždy je vo výhľade nejaká odpustová slávnosť.
Pohľad na ne, drobné, ostýchavé, ale zvláštnym spôsobom dychtivé, ma vždy dojíma. Obe už odchovali deti, sú vdovy, ale v pokročilom veku majú vzácny dar, aký často chýba aj oveľa mladším – priateľstvo. Nepoznám jeho históriu, no podvedome sa bojím, čo bude s tou druhou, ak sa jedna pominie.
Nedávno som čítala diskusiu pod príspevkom akejsi staršej panej, ktorú trápi osamelosť i samota. Do dôchodku ešte treba rok-dva vydržať, aj keď už veľmi nevládze.
A to je vlastne aj jej jediný spoločenský kontakt, ak neráta návštevy u detí, keďže ovdovela. Tam vždy pookreje, radi ju privítajú, ale predsa sa bojí odmietnutia, ak by navrhla spoločné bývanie. Príspevok neznel ufňukane, no diskutéri to panej riadne natreli.
