Okrem toho, že grécka a britská vzbura proti európskemu establišmentu raz dostanú samostatné kapitoly v učebniciach dejín populizmu, ich priebeh a výsledok bude aj dôležitým študijným materiálom v oblasti teórie hier.
Pravdaže, koncovku brexitovej ságy na rozdiel od veľkolepého fiaska Syrizy spred štyroch rokov ešte hodný čas nebudeme poznať.
Aj čiastkové výsledky (opakovaný odklad, zatiaľ demisie dvoch premiérov, rozvrátenie Konzervatívnej strany) však ukazujú, že tieto zápasy s „Bruselom“ sú v lepšom prípade extrémne náročné, ak nie rovno vopred prehrané.
V Grécku sa pritom do čela frontu proti trojke postavil istý Janis Varoufakis. Ten o teórii hier a vyjednávaní napísal nejeden akademický text, vierohodne sa vyhrážal odchodom Grécka z eurozóny a neriadeným bankrotom, čo by spôsobilo multimiliardové škody.
Británia je zasa takým významným ekonomickým hráčom, že odchod bez dohody by poznačil celú dvadsaťsedmičku.
