Pokus Richarda Sulíka o zvrat v zostupnom trende preferencií, čím asi mal byť mimoriadny kongres, vyznel podobne rozpačito ako jeho ohlásenie tri mesiace po riadnom sneme.
Obrovská väčšina z dvoch tretín členov, ktorá Sulíkovi odmávala prolongáciu v roli predsedu, je zdanlivo pozitívny odkaz. Po rôznych vyjadreniach z „druhej vlny“ – Galko, Kiššová i ďalší – o komplikáciách v republikovej rade či názorových nesúladoch, trebárs v otázke „diplomatickejšieho slovníka“, túžil Sulík vyslať elektorátu signál, že „všetko, čo bolo doteraz, viac neexistuje, od pondelka sa sústredíme iba na voľby“.
To však je, samozrejme, iba situačná póza, keďže kampaň Sulíka veľmi rýchlo presvedčí, že komunikovať bude musieť – určite to bude rozumnejšie – o všetkých agendách, ktoré sa budú nastoľovať vrátane minulosti. Trebárs aj o Kočnerovi (tisíci raz), či „rozbití“ Radičovej vlády (dvetisíci raz).
