Autorka študovala žurnalistiku, žije v New Yorku.
Bolo krásne augustové ráno: teplo, ale s nízkou vlhkosťou vzduchu, vial príjemný vietor, na oblohe sa preháňali veľké biele oblaky a bol piatok. Keď som ráno okolo siedmej odchádzala z domu, miestne správy sa zaoberali všednými vecami veľkomesta: doprava, počasie, miestne škandály atď.
Tváre ľudí naokolo
Po pracovnom stretnutí som nasadla v Brooklyne na metro a keď na prvej zastávke v Manhattane vyhlásili, že metro na stanici Fulton Street nezastaví pre policajné vyšetrovanie, ani som oči nezdvihla z článku v týždenníku New Yorker. Polícia vyšetruje dosť často a chcela som si vychutnať ešte päť minút nerušeného čítania.
Znova na zemskom povrchu som si zapla rádio, bolo práve desať hodín. Polícia na Fulton Street preverovala dve veľké nádoby, podobné tým, ktoré boli použité pred niekoľkými rokmi pri atentáte na maratón v Bostone a o niečo neskôr v Chelsea na Manhattane.
V správach primátor informoval, že tlakové hrnce, ktoré našli skoro ráno na stanici metra a o niekoľko kilometrov severnejšie na ulici, boli prázdne a neškodné.
Niekoľkohodinový chaos a strach počas raňajšej špičky boli však až príliš reálne. V takomto svete dnes žijeme.
Asi päť rokov po atentáte na dvojičky v septembri roku 2001 sa mi spolužiačka zverila, že keď sedí v metre, cestou na univerzitu, kde sme spolu študovali, vždy si pozrie tváre spolucestujúcich. „Aby som vedela, kto je okolo mňa, ak by sme tam spolu zomreli.“
