Autorka je redaktorkou českého Deníka N
„Na dači? Do konca týždňa? Aha. No, tak nič, tak sa uvidíme aspoň posledný deň.“
Saša nie je jediný priateľ z mojich moskovských čias, ktorý je na dači. Je tam aj Gisbert, môj sused počas desiatich rokov novinárskeho pôsobenia v Rusku.
Kedysi slávny nemecký spravodajca, ktorý od roku 1989 opisoval zrútenie boľševického impéria, vojnu v Čečensku, v ktorej mu ruskí vojaci zastrelili manželku, nástup Putina.
Dnes je z neho farmár. Kúpil si dom na Valdaji v Novgorodskej oblasti, chová tam ošípané, kravy a kozy, po večeroch číta.
Žije spokojne päť hodín rýchlovlakom z Moskvy, Putina uctieva ako muža, čo zaviedol v Rusku poriadok, a s Nemcami ani inými západniarmi sa radšej veľmi nestretáva.
„Na Rusko si musíš zvyknúť. Nie ho pochopiť,“ radí mi.
S kým sa po piatich rokoch, čo ma do Ruska nepúšťali, uvidím? A čo sa tam zmenilo? Nájdem ešte staré miesta, neútulné byty kamarátov plné umakartu, nevkusných záclon a orientálnych kobercov na stene?
Niektorí umreli. Ako Oleg Malov, ktorého zrejme zle vyšetrili pred operáciou a on zostal na stole. Musím za jeho vdovou a dcérou. Nič pre ne nemám, bolo to príliš narýchlo.
Voľby do moskovskej dumy by mi predtým nestáli za také úsilie, aké je nutné na cestu do Ruska. Tentoraz bolo všetko inak.
S vylúčením opozície
Organizátori volieb v strachu pred hnevom mocných vylúčili najnebezpečnejšieho súpera ešte pred štartovým výstrelom. Lenže opozícia to tak nenechala. Vyšla do ulíc s transparentmi. Poslali na ňu políciu, niekoho zmlátili a niekoho zavreli.
Inokedy bezvýznamné miestne voľby dostali také entrée, že na ne prišli spravodajcovia a experti z celého sveta.
Srdce mi búši až v krku, keď vstupujem na svätú ruskú zem. Rýchlovlak do mesta je dokonale čistý, s letuškou a hlbokým hlasom, ktorý hovorí, kam idete a nech sa vám tam páči.
