Autorka je režisérka
Pani Agáta sa zobudila na to, že nad jej posteľou stojí nejaký mladý muž, svieti jej do očí baterkou a pýta peniaze.
„Koľko je hodín?“ spýtala sa pani Agáta.
„Nestaraj sa a naval prachy, babizňa!“
Môže byť tak hodinu – dve po polnoci, uvažovala Agáta. A tento chlap je nervózny a trochu z neho tiahne.
Agáta sa postavila.
„Kde by sa tu vzali nejaké peniaze, holúbok?“ prihovorila sa lupičovi mierne.
„Netrep a daj ich sem!“ zavrčal a udrel ju.
Agáta sa trochu zatackala, no potom sa otočila a bleskovo tresla chlapovi päsťou do tváre. Bol to skôr inštinkt než jej rozhodnutie. Vyrástla ako jediná sestra medzi bratmi a hoci to bolo dávno, telo si pamätá, čo treba robiť, keď zacíti úder.
Lupič ranu nečakal, zakolísal, zaklial, chytil si nos a potom siahol po palici, ktorú si priniesol.
Keď sa pani Agáta prebrala, ležala skrútená na koberci pri posteli a bolela ju hlava. Lupič kľačal vedľa nej a spútaval jej nohy. Ruky už mala zviazané. Jej vlastnou šnúrou na bielizeň, ktorú jej ukradol z dvora. Odrezal nožom koniec šnúry, pustil nôž na zem a skúšal pevnosť uzla.
„Tak a teraz, kde sú peniaze a rýchlo, lebo mám nervy, a keď nepovieš, zahluším ťa,“ povedal chlap Agáte. „A žiadne hlúposti. Mobil som ti zobral a tresnúť po hlave ťa môžem zas.“
Agáta premýšľala. Jej situácia nebola najlepšia. Ale ešte stále tu boli isté možnosti. Nemá chuť ocitnúť sa večer v správach v reportáži o okradnutej a zavraždenej starenke. Nie je žiadna starenka, má len sedemdesiatpäť, je ešte pomerne fit a hlavne duševne je celkom v poriadku. Má predsa sivé mozgové bunky, ako hovorieva Hercule Poirot v nedeľu v televízii.