Povstaní proti Sulíkovi bolo v SaS už toľko – Miškov a spol., Poliačik, Mihál –, že bez jeho zavinenia nemôže byť ani rozkol s „demokratickým jadrom“.

Ohne spaľujúce stranu však nezaložil Sulík „jednoručne“. Výdatne prikladala aj stranícka kritika, ktorá príležitosť mlčať až do volieb trestuhodne nevyužila.
Ak po kongrese bolo „iba“ pravdepodobné, že SaS do marca 2020 nevydrží pokope, tak vyjadrenie predsedu, že na kandidátku pôjdu iba ľudia, za ktorých „dá ruku do ohňa“, znamená už istotu, že scenáre sa zredukovali na jeden – rozchod takpovediac natvrdo.
Všetci, ktorí dúfali v elementárnu zodpovednosť ľudí politikou už ošľahaných, že nevyhodia do vzduchu vlastnú stranu, musia byť obarení. Až do tej miery, že z tých šesť a pol, na koľko SaS teraz ocenil Focus, sa do marca zrejme vyparí akurát dosť percent na to, aby menili základnú povolebnú paradigmu.