Autorka je herečka a kabaretiérka
Tento rok môj najlepší kamarát a zároveň umelecký šéf kabaretu oslavoval štyridsiatku. Zozbierali sme sa mu na darček v podobe inšpiratívneho výletu do New Yorku. Ani mi to nenapadlo, ale všetci sa zhodli na tom, že s ním predsa nemôže ísť nikto iný, iba ja.
Vyznám sa tam, žila som tam štyri roky. A najmä, navštívili sme spoločne New York pred dvadsiatimi rokmi a výrazne to ovplyvnilo naše smerovanie. Nemala som to v pláne, ale motýle v bruchu a návaly šťastia mi našepkávali: Choď!
Doleteli sme rozbití neskoro večer. Letisko JFK vyzerá použito, asi preto, že sa dosť používa. Nikto a nič sa nesnaží na vás robiť dojem. Nie je treba. Vaško sa čuduje: „Tu zastal čas. Vyzerá to ako vo filme Krotitelia duchov.“
Podáme pasy urastenému policajtovi. Keď vidí, že sme zo Slovenska, bez váhania nás pozdraví po slovensky: „Dobrý večer.“ Vypýta si odtlačky štyroch prstov na oboch rukách. Jedna spuchnutá fotografia. A je to. Pýta sa, čo plánujeme. Vyhŕkneme: „Plánujeme navštíviť toľko divadiel a kabaretov, koľko len bude za týždeň možné!“ Schuti sa zasmeje: „Have fun, guys!“ To bola tá obávaná nepríjemná americká kontrola?
Metro a pizza
Rozhodli sme sa ušetriť a vyraziť do mesta metrom. Ako povedala moja americká kamoška: jediné, čo za tie roky nezdraželo, je metro a pizza.
Vyšli sme z metra a konečne sme sa nadýchli neklimatizovaného vzduchu. Voňal po karamelizovaných orieškoch. Sladko. Presne tak si to pamätám. „To je vôňa!“ nadchýnal sa Vaško. „To by od takej metropoly nikto nečakal.“
Tú vôňu neprerazili ani obrovské odpadkové vrecká na uliciach. Zrazu pri obrubníku zastaví tmavozelený nákladiak. Vyskočia z neho vysmiati chlapíci a začnú nakladať smeti. „To je nádherne vyleštený kamión! Ako môže takto luxusne vyzerať smetiarske auto?!“ žasne Vaško. „A ako sa môžu smetiari o pol druhej ráno takto usmievať?“ Za prácu sa tu veru nikto nehanbí, nech je akákoľvek.
