Maďari sa obávali prisťahovalectva ešte pred Orbánom. Preto tiež tento politik uspel, keď začal rozprávať, že národ ochráni pred imigráciou. Neochránil ho však pred emigráciou či zvýšenou úmrtnosťou. Historik a demograf ATTILA MELEGH vysvetľuje, že maďarský premiér dobre rozumie kritike transformácie, obavám z globalizácie, no neponúka riešenia.
Hovoríte, že to, čo rozpráva Orbán, si zaslúži poctivú sociologicko-historickú analýzu. Ako ste nato prišli?
Prvýkrát som si uvedomil, že nacionalizmus sa môže do regiónu vrátiť, v druhej polovici 90. rokov. Skúmal som vtedy, ako si ľudia vysvetľujú vzťah k Západu, kde sa Východoeurópania vidia. Jedni hovorili o dobiehaní, imitovaní Západu, o nutnej modernizácii. Ďalší toto spochybňovali, hovorili, že nie sme druhoradí Európania, že sme vždy boli Európanmi, ale páčila sa im nadradenosť vo vzťahu k iným, teda k neeurópskym národom.
A na tento druhý naratív počúval Viktor Orbán?
Pochopil toto a tiež odpor k trhovej liberalizácii. Ale je tu ešte jeden motív. Orbán mal pocit, že vtedajšie liberálne politické elity ho neberú vážne, chcel mať viac moci. A potom prišla jeho chvíľa, bolo to začiatkom milénia. Dialo sa vtedy viacero vecí naraz: ekonomická kríza, ľudia boli zadlžení, všetko smerovalo k akémusi novému scenáru. Orbán pochopil, že to je jeho čas.
Takže Orbán si povedal, že ak nemôže byť vedúcim liberálom, bude vedúcim nacionalistom?
Strana Fidesz v istej chvíli pochopila, že nemá viac význam zotrvávať v strede, a začala v pochode smerom k nacionalizmu. Ale nezmenili sa len oni, zmenila sa spoločnosť.
Čo tým myslíte?
Musíme sa vrátiť o tridsať rokov dozadu. Maďarsku sa relatívne dobre darilo, patrilo k najliberálnejším režimom v rámci socialistického bloku. Niektoré opatrenia naozaj dobre fungovali. Napríklad spôsob, akým riešili agrárnu otázku – zakladanie kooperatív, súkromných fariem... Bolo to veľmi kreatívne.
A do toho prišiel rok 1989.
Takže v tom roku ľudia mali istotu a mali nádej. Dúfali vo viac demokracie a priali si, aby sa čo najrýchlejšie stali Rakúskom. Ale namiesto toho dostali radikálne trhové reformy, mnoho pracovných miest sa stratilo a oni sa ocitli v období obrovskej neistoty. Ak dnes robíte rozhovory s bývalými robotníkmi z textilných fabrík, presne toto počujete. Zavreli fabriku, stratil som prácu, potom som si na dva mesiace našiel prácu, potom na dva roky, nič nebolo isté, pracoval som načierno. A podobne.
Attila Melegh vyučuje na Korvínovej univerzite v Budapešti. Do Bratislavy prišiel otvoriť školský rok na FSEV UK prednáškou o maďarskom strachu z populačnej výmeny. (zdroj: SME - JOZEF JAKUBČO)Čo to spôsobilo v spoločnosti?
Pocit dezorientácie a neistoty, ľudia sa začali obávať jeden druhého. Už vtedy sa Maďari báli, že im imigranti zoberú prácu. Takže máme dlhú tradíciu tohto strachu.
Ukázali ste nám graf, ktorý znázorňuje, že už v roku 2002 bolo Maďarsko vedúcou krajinou v obavách z imigrantov. To ešte nepochodovali Európou Sýrčania a Iračania z táborov, koho sa báli vtedy?
Použil som dáta z prieskumu, ktorý sa pýtal, či by ste súhlasili s príchodom prisťahovalcov z krajín mimo Európy, z chudobnejších krajín. Už vtedy boli Maďari najviac proti. Takže to nebol výmysel tejto vlády. Aj keď by sme mohli povedať, že v roku 2002 bol už pri moci Orbán.
Ako si vysvetľujete takú úzkosť z prisťahovalcov?
