Keby nebolo fatálnej vraždy novinára a jeho partnerky, suverénny primát v celej „postlexovskej“ ére škandálov by pripadol Gorile.
Už len organizácia „workshopov“ v konšpiračnom byte nasvedčuje, že účastníci si nevymieňali malichernosti, ale haldy informácií (občas strategických).
Prípadne aj kufríky a obálky. Čo, samozrejme, žiadna ploštica v stene nevezme na vedomie.
Na príbehu je veľa nezrozumiteľno-zmätočného. Prečo hlavný „penťan“ riskoval odpočúvanie (odhalenie) deň po dni, keď disponoval prostriedkami, aby návštevníkov hostil raz za mesiac-dva trebárs v akomsi dubajskom hoteli?
Pôvod celého prepisu takpovediac zo „second handu“ necháva otvorenou aj otázku, koľko percent je fabulácií a fejkov. Dvadsať, tridsať, či nebodaj viac percent?
Dopátrať sa pravdy zásadne sťažuje (znemožňuje) aj skutočnosť, že osoby nielen z konšpiračného bytu, ale aj tie, ktoré sa k prepisu primotali, klamú do očí „orgánom“, ktoré majú občas sami pod palcom.
