Juraj Alner o Novembri 1989: Len málo kolegov mi zatlieskalo

• Prečítajte si viac o Nežnej revolúcii: 17. november 1989 vo svetle faktov – Cesta k slobode.
• Všetky články k 30. výročiu Nežnej revolúcie.
• Esej Beaty Balogovej o slobode, o ktorú môžeme prísť.

Človeku, ktorý má dnes menej než 40 rokov, nie je jednoduché vysvetliť, čo znamená vedúca úloha strany.

Odvtedy, čo komunisti v roku 1946, teda krátko po skončení druhej svetovej vojny, prehrali na Slovensku parlamentné voľby, pracovali intenzívne a s výdatnou pomocou sovietskych poradcov na likvidácii demokracie.

Vo februári 1948 sa im to podarilo. Zatvorili hranice a zatvorili každého, kto im bol nepohodlný. Moja osobná spomienka: môjho otca odsúdili, dodnes nikto nevie začo, vo väzení bol jedenásť rokov.

Komunisti obsadili všetky funkcie. Kto nebol členom strany, nemal šancu uplatniť sa. Mierne uvoľňovanie nastalo v šesťdesiatych rokoch. Pracoval som ako novinár, ale s obmedzenými možnosťami. Nemali sme prístup k informáciám ani k politikom vo vyšších funkciách.

Koniec doby múru

Patril som medzi tých, čo dvadsať rokov nesmeli verejne vystupovať ani publikovať. Osem rokov ako robotník v tlačiarni, potom dvanásť v knižnici VŠMU. November 1989 znamenal pre nás koniec totalitného režimu, 16. novembra 1989 vyšiel v Smene (terajšie SME) môj článok Koniec doby múru?

Všetko sa dalo do pohybu. Schôdzu študentov a pedagógov VŠMU zvolali študenti na 20. novembra do Reduty. Na podnet pražských ohlasujú štrajk.

Rektor Dušan Jurkovič po konzultácii s ministrom školstva Ľudovítom Killárom súhlasí. Študenti vyzývajú pedagógov, aby vyslovili stanovisko.

Ktosi z učiteľov hovorí „dajte nám niekoľko dní, aby sme sa vyjadrili“. Študentská odpoveď: „Nás nezaujíma, čo si budete myslieť o niekoľko dní, ale čo si myslíte teraz.“

Nedalo mi nevstať a nepovedať, že po študentskej malej vzbure 1956 a pokuse o zásadné reformy 1968 je to posledná šanca našej generácie, ktorá musí pomôcť mladým. Tým som získal dôveru študentského výboru, spolupracovali sme takmer nepretržite.

Spory boli prirodzené

Prvú demonštráciu na Námestí SNP pripravujeme spolu s VPN, pripravujem a konzultujem študentské texty a akcie. Navštevujeme ministra Killára; ministrom školstva prvej Čičovej vlády sa stal Laco Kováč, náš častý a pravidelný hosť.

Spory s budajovcami o námestia, o to, kto vystúpi v akom poradí atď. boli prirodzené. O čom, kedy, ako dlho bude kto rečniť, to sa pripravovalo, často v poslednej chvíli, ale veľa sa aj improvizovalo.

Po prvej demonštrácii, kde zaznela výzva, aby sa pridali závody, sa v kaplnke zhromaždilo asi 40 robotníkov, prehovoril som k nim, sľúbili sme, že využijeme kontakt s hercami, ktorí chcú chodiť do fabrík, ale milície ich tam stále ešte nepúšťajú.

Aká kaplnka? Na nádvorí VŠMU na Ventúrskej ul. bola miestnosť, v ktorej údajne kedysi bola kaplnka, teraz sa do nej nasťahovali najmä študenti a VPN.

Všadeprítomná neistota

Neistota: pripravujú komunisti odvetu? Vtrhnú ich ozbrojenci do školy? Nič z obáv sa nestalo. To sme, pravdaže, vtedy nevedeli.

Množstvo ľudí prichádza diskutovať a radiť, ženy z okolia nám nosia jedlo, aj polievky... nevieme, kto z cudzích je ŠtB, spravidla ma študenti volajú k zablokovanej bráne, aby som posúdil, koho pustiť. Študenti prešli do okupačného štrajku, škola je pre cudzích uzavretá.

Postupne pribúda besied v školách, svoje priestory na verejné diskusie dávajú divadlá.

Koncom roka 1989 som z predsedníctva Demokratickej strany (DS) dostal osobné pozvanie, aby som prevzal funkciu šéfredaktora denníka Ľud. Tento zážitok bol silný, od roku 1970 som mal zákaz vstupu do budovy redakcie!

Chceme sa vrátiť k demokracii

V sobotu 13. januára som si poznamenal do denníka: Opäť sa vyhrotili konflikty. Narýchlo ma odviezli k Budajovi. Chce, aby som zorganizoval spoločné rokovanie koordinačného výboru VPN a študentov pre problémy s Úniou vysokoškolákov.

Výrazný pohyb nastal medzi novinármi, no aj tu boli rozpory. Na mimoriadnom rehabilitačnom zjazde 5. januára (bol som v pracovnom predsedníctve) som povedal: „Nenadväzujeme na rok 1968, ale na rok 1948! Teda: nechceme sa vrátiť k „socializmu s ľudskou tvárou“, ale k demokracii – chceme opäť byť súčasťou Západu.“ Len málo kolegov mi zatlieskalo.

Spoločnosť potrebovala a chcela zmeny. Nebolo jasné, kam vlastne chceme smerovať. Ak som spomenul našu nevyhnutnú účasť v NATO, mnoho osobností novembra reagovalo: Zmeny áno, ale tak ďaleko nepôjdeme.

Ak som vyslovil obavu, že sa oživia snahy rehabilitovať vojnový štát aj s prezidentom, mnohí reagovali: Tak ďaleko nepôjdeme.

Ale kto mohol, privatizoval. Ale to je už iný príbeh.