- Prečítajte si viac o Nežnej revolúcii: 17. november 1989 vo svetle faktov – Cesta k slobode.
- Všetky články k 30. výročiu Nežnej revolúcie.
- Esej Beaty Balogovej o slobode, o ktorú môžeme prísť.
V nedeľu 19. novembra 1989 skoro ráno som sa v správach dozvedel, že v Prahe zabili študenta Šmída (ako sa neskôr ukázalo, bol to major Žifčák).
Správa postavila na nohy ohromne veľa ľudí, naštartovalo to aj mňa. Hneď som chcel obtelefonovať priateľov, ale manželka ma upozornila, že je príliš skoro, a povedala, aby som zavolal už aj niektorých slušnejších ľudí zo zväzu.
Rudolf Sikora
Narodil sa 17. apríla 1946 v Žiline.
Výtvarník, maliar, grafik. Počas normalizácie režim obmedzoval jeho tvorbu a nemal priestor oficiálne verejne vystupovať.
V apríli 1988 bol prizvaný na celoslovenský aktív Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Výsledkom Sikorovho vystúpenia bola abdikácia doterajšieho normalizačného predsedu zväzu.
Tak som zavolal Mirovi Cipárovi, bol predsedom mestskej organizácie Zväzu slovenských výtvarných umelcov, ktorého členom som nikdy nebol. Vysvetlil som mu, o čo ide, navrhol, aby sme prišli k nemu.
Kľúčová bola Umelka
Zavolal som kolegov výtvarníkov. Na stretnutí sme napísali jasné vyhlásenie k policajnému zásahu v Prahe. Cipár ho chcel vyvesiť v pondelok na zväze, trval som však na tom, že pôjdeme do Umeleckej besedy slovenskej, dnes galéria Umelka. Už od rána som tam chcel ísť! Prečo beseda?
Po 19 rokoch mi oficiálne povolili prvú výstavu, ktorú som si doslova „hrabľami a palicou“ vybojoval v apríli 1988. Práve sa skončila, tak som mal od nej kľúče. Chcel som zvolať ľudí do besedy na 17.00 hod. Bolo presne 19 rokov od 1. otvoreného ateliéru, ktorý sa konal 19. novembra o 17.00, lenže roku 1970.
Prvý otvorený ateliér bol dnes už legendárnym stretnutím mladých a starších výtvarníkov. Zakázali nám vystavovať, ale priestor na výstavu sme si našli. Nebol to len protest proti normalizátorom – chceli sme naozaj „otvoriť“ ateliéry, vyvetrať ich.
Ráno 20. novembra 1970 ma priamo v mojom dome prvýkrát vyšetrovali príslušníci ŠtB, neskôr nás vyšetrovali pravidelne, a to niekoľkokrát ročne až do roku 1989.
Vystavovať sme nemohli, ale stretávali sme sa, pripravovali projekty, pracovali húževnato a s nadšením, rôznym spôsobom sme svetu dávali o sebe vedieť! Boli sme vždy vnútorne slobodní, zanechali sme silné posolstvo, ktoré ocenil aj svet po roku 1990.
Telefonická reťaz
Teraz bol tiež 19. november, vrátili sme sa od Cipára domov a začali sme telefonicky zvolávať ľudí do besedy, každý volal každému. Keď sme končili, tak zvonil telefón a volali ľudia aj mne – geometrický rad fungoval!
V besede sa neobjavil žiadny policajt, naopak, pekne sme prichádzali a postupne sa tam vnútri aj vonku zhromaždilo okolo 500 ľudí. Spomínané vyhlásenie, ktoré sme dali dokopy u Cipára, podpísalo 388 prítomných. Mnohí sme vystúpili so sugestívnymi prejavmi, z nás si ľudia spontánne zvolili koordinačný výbor, ktorý mal pripravovať ďalšie stretnutia v budúcich dňoch.
Ešte v ten deň vo večerných hodinách vzniklo hnutie, ktoré dostalo názov Verejnosť proti násiliu. V Prahe v Činohernom klube sa v ten istý deň o 22.00 hod. na základe výberu Václava Havla stretlo 150 osobností a okolo polnoci založili Občianske fórum. Môj odkaz novembra: 50 rokov sa v svojej tvorbe zaoberám ochranou nášho prostredia – ekologickým ohrozením našej civilizácie.
Som presvedčený o tom, že mládež musí pokračovať vo svojich protestoch, musí si uvedomiť situáciu, v ktorej sa ocitol svet aj my: 30 rokov po Nežnej revolúcii stojíme pred zásadnými – aj morálnymi – problémami.
Nielen zachrániť naše životné prostredie, ku ktorému súčasní politici nemajú žiadny vzťah, ale predovšetkým skoncovať s nadvládou korupcie a mafie!
