Kam to zase lezieš? Neschádzaj z toho stromu, kto to kedy videl pchať sa nadol do vysokej trávy? Dobre, možno už toho ovocia nie je, ako kedysi bývalo, veď hej, akože aj tých stromov ubúda, aj stále hladujeme, ale čo to tu rozprávaš o nejakej kríze a nevyhnutnosti skúšať nové veci a nové prístupy.
A keď sme už pritom, zhruba o tri milióny rokov neskôr niekto tvrdil, aby si nechal aj tie kamene na pokoji. Nebúchaj nimi o seba, veď oheň vždy nejako prišiel. Naša jaskyňa to už vždy nejako zariadila, aby sme mali na čom variť. A čo sa znepokojuješ, vždy v minulosti niekedy pršalo a niekedy bolo teplo, vždy bolo chladnejšie aj teplejšie a nejako sme tu boli.
Robiť podobné (navyše nepresné) analógie s minulosťou je vždy absurdné a nudné. Podobne, ako povedať, že medzigeneračný konflikt je tým najbanálnejším pravidlom v evolúcii nášho druhu. A že vždy proti sebe stáli tí, ktorým predstava o svete a o jeho fungovaní mizla pod rukami, a tí, ktorí sa svet snažili zmeniť.
Pri tejto optike je potom dnešná vzbura bieleho nahnevaného starnúceho muža tým najpatetickejším a zároveň intelektuálne najpredvídateľnejším postojom, ktorý v dnešnej debate o budúcnosti planéty môžete nájsť.
Akurát je trápne, keď si za obeť vyberá nejaké šestnásťročné dieťa, namiesto toho, aby mal aspoň toľko sebaúcty a útočil na to, čo vlastne rozpráva. Ale nie je príliš ťažké tejto vzbure porozumieť.
Cítite sa ako obeť
Predstavte si, že vo svojom živote už chcete najmä to, aby sa príliš nemenil. Aby ste mu rozumeli a aby bol predvídateľný.
