Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Má dvadsaťosem rokov. O politiku sa príliš nezaujíma. Miluje bábiky, bábky a prírodu.
Nebýva v Moskve ako všetci, na ktorých sa upína zrak novinárov z celého sveta. Maria Bogdanovová žije v Murmansku. V meste s povesťou chladnej vojenskej základne s atómovými ponorkami.
Hrá tu bábkové divadlo. Keď má čas, sleduje, čo sa deje vo svete. Reči prezidentov a generálov ju nechávajú chladnou. Z gauča ju však zdvihla Greta.
Maria konečne našla niekoho, kto by jej stál za to, aby aj ona vyšla do ulíc. Rozhodla sa. V ďalekom pochmúrnom Murmansku povedie hnutie za záchranu klímy.
Na čele s bábkoherečkou
Maria chápe, že treba niečo robiť. Lenže v Rusku panuje iný názor a zásadový postoj je vnímaný ako potenciálne nebezpečný. Maria o takých veciach nepremýšľala. Počúvala Gretu a hovorila si, že na mnohé majú rovnaký názor. Chce jej nejako pomôcť.
Požiadala radnicu v Murmansku, aby jej 27. septembra povolila míting, na ktorom ekologickí aktivisti prednesú alarmujúce prejavy a ľudia sa vďaka tomu zamyslia, ako planétu chrániť. Žiadna revolúcia, žiadne výzvy na zvrhnutie politickej verchušky, žiadne protivládne heslá.
Deň pred akciou prišli za Mariou do divadla.
„Bol to zvláštny deň. Od rána mi niekto volal z neznámeho čísla. Nemohla som zdvihnúť, skúšala som v divadle. Potom som na to číslo zavolala, ale nikto to nevzal,“ spomína Maria.
V predvečer demonštrácie hrala. Po predstavení na ňu čakali dvaja muži v civile. Odviedli ju do jednej z voľných kancelárií divadla, akoby tam boli doma oni, a nie ona.
Povedali jej, že sú z Federálnej služby bezpečnosti. Ona na to horlivo, že demonštrácia zrejme nebude, ťažko príde viac ako päť ľudí. Oni jej oznámili, že nesie zodpovednosť za všetko, čo sa v nasledujúci deň v Murmansku stane.
V rozhovore pre Rádio Sloboda Maria opísala, že jeden z policajtov bol slušný, hovoril pokojne, nestrašil ju. Druhý ju, naopak, ponižoval, vyhrážal sa jej a snažil sa ju presvedčiť, že je vinná za niečo, čo sa ešte ani nestalo.
Bez príkazov a poplatkov
Zľakla sa. Nemala so zhromaždeniami žiadne skúsenosti. Rozhodla sa ho odvolať. Prikývli a opýtali sa: „A akej organizácie ste členkou? Máte nejakú centrálu? Kde sa nachádza? Kto je šéf?“
V mladej žene sa okrem strachu hlboko vnútri objavil vzdor. Odpor k tým dvom čudným chlapíkom, čo sa jej snažia nanútiť pocit, že niečo spáchala.
„Povedala som im, že nie som členkou žiadnej organizácie, ale medzinárodného hnutia, nezávislého, mierumilovného, ktoré nemá žiadne centrálne sídlo ani šéfa, že všetka koordinácia sa odohráva vo virtuálnom priestore, medzi ľuďmi, ako som ja, sediacimi na rôznych koncoch nášho zúboženého sveta.“